.to sa hádam nejako vysvetlí...
Bol som v Prahe, vo svojej práci. Sedel som za počítačom a odrazu mi cez skype napísala sestra Evka z Bratislavy – „vieš, čo sa stalo?“ „Netuším“, odpovedal som. „Padlo lietadlo, kde bol Demitra a údajne všetci zahynuli,“ bliklo na mojom monitore. Bože! Hovorím si, o takých veciach by sestra určite nežartovala. Čo to má znamenať! Ako prvé mi napadlo, že to nemôže byť pravda. Určite sa to onedlho vysvetlí. Aj sa vysvetlilo. Pravda bola strašnejšia ako najhoršia možná predstava. Moje myšlienky blúdili okolo jeho rodiny – manželka Majka, dve malé deti...To hádam ani nie je možné! Taká nespravodlivosť! .pre Paľa bol hokej predovšetkým hrou
Nepatril som nikdy do okruhu Paľových blízkych priateľov. Vídaval som ho v mix zónach na majstrovstvách sveta, olympijských hrách, na tréningoch v Trenčíne. Robil som s ním viacero rozhovorov, ale neviem, či by si ma pamätal – bol vždy v centre záujmu médií a novinárov je veľmi veľa.... Ako hráč bol pre mňa korčuľujúcim dôkazom, že hokej stále zostal hrou. Obyčajnou hrou, jednoduchou, nekomplikovanou. Hráči sú v súčasnosti mimoriadne rýchli, majú sizyfovskú silu, lámu kosti v osobných súbojoch, majú strojovú techniku a tréneri sú školení, aby vystavali mimoriadne sofistikovaný obranný či útočný systém. Potom však príde kreatívny Demitra a jediným úkonom, ktorým všetkých prekvapí, postaví celú hokejovú teóriu na hlavu. Raz je to prihrávka cez dve súperove hokejky, letiaca vzduchom, ktorá zázračne pristane až na čepeli hokejky spoluhráča. Inokedy kľučka, ktorá v okamihu zmení nepriepustný obranný systém na deravý ementálsky syr. Všetko to má rovnakú podstatu – pre Demitru zostal hokej vždy HROU. Niekedy mi pripomínal deti na ihrisku, keď hrajú hokej s tenisovou loptičkou. Taktiku príliš neriešia. Hrajú sa. Prihrávajú si a strieľajú tak, aby z toho mali dobrý pocit. Z moderného hokeja sa prvok hry tak trošku vytráca. Utápa sa v mori taktiky a v takmer dokonalých kondičných schopnostiach. Je málo virtuózov, ktorí vnesú do hry myšlienku. Uvoľnenosť. Originalitu. Nápad. Prekvapenie. Avšak na tom hokej od nepamäti stojí a stáť bude. Taktiku sa naučíte. Aj silu naberiete. Nehovoriac o vytrvalosti – po dvoch rokoch tréningu môžete bežať maratón. Ale schopnosť tvoriť vo veľkej rýchlosti a schopnosť prekvapiť súpera niečím, čo nečaká, to je v športových hrách považované za dar zhora. Inými slovami, za talent. Práve takí hráči lákajú divákov. Kvôli nim sa chodí na hokej. Kvôli takým, ako bol Paľo Demitra. Čo zase dnes na zápase vymyslí?
Pamätáte si, aký blafák vyviedol Vokounovi? Alebo Bryzgalovovi? Či Rybárovi? Nechcel brankára zosmiešniť, len popustil uzdu svojej predstavivosti. Pozri, aj takto sa dá dať gól, chcel tým básnik brankárovi povedať. Obrovská porcia kumštu v kombinácií s ľadovým psychickým pokojom bola pre súperových brankárov v takýchto prípadoch zničujúca. A pritom nemal vždy v kariére len na ružiach ustlané. Do NHL neprišiel ako hviezda. Všetko si musel vybojovať. Bol draftovaný až v deviatom kole. Vtedy sa hráči ťahajú viac-menej už len z povinnosti. Nepočíta sa s tým, že z nich budú hviezdy. Ale Paľo okúsil chuť veľkej NHL už v prvej sezóne. A o tri roky patril k hviezdam, na ktorých jeho tímy stavali celkovú stratégiu. Doteraz ho zámorskí experti považujú za jeden z najefektívnejších draftov v histórií.
Ešte viac však pútala jeho ľudská charizma. „Totálne sme to posrali,“ povedal pri rozhovore po jednom z prehratých zápasov v televíznom vysielaní. Ani mu nenapadlo hľadať nejakú výhovorku. V podstate som už nemal žiadne ďalšie doplňujúce otázky. .žime, kým môžeme
To je jeden z jeho odkazov. Každý z nás prežíva svoj životný príbeh. Za niečo bojuje, niečomu sa bráni, o niečo sa usiluje. Raz to ide lepšie, raz horšie. Každý to prežíva inak. Teší sa z úspechu, hnevá sa, keď nejdú veci podľa jeho línie. Potom však príde chvíľa ako táto a človek si povie – preboha! Ako málo môžeme veci ovplyvniť. A uvedomí si, čo je naozaj dôležité. To, že stále žijeme a môžeme byť so svojimi najbližšími. To už Paľo Demitra, žiaľ, nemôže. Hoci veľmi chcel. Jeho ľudský príbeh zanechal vo mne veľmi hlbokú stopu. Ako v celom národe a všetkých, ktorí ho poznali.
Veľa síl jeho rodine. Odpočívaj v pokoji. Autor je športový komentátor, riaditeľ spoločnosti Mediaresearch Slovakia
Bol som v Prahe, vo svojej práci. Sedel som za počítačom a odrazu mi cez skype napísala sestra Evka z Bratislavy – „vieš, čo sa stalo?“ „Netuším“, odpovedal som. „Padlo lietadlo, kde bol Demitra a údajne všetci zahynuli,“ bliklo na mojom monitore. Bože! Hovorím si, o takých veciach by sestra určite nežartovala. Čo to má znamenať! Ako prvé mi napadlo, že to nemôže byť pravda. Určite sa to onedlho vysvetlí. Aj sa vysvetlilo. Pravda bola strašnejšia ako najhoršia možná predstava. Moje myšlienky blúdili okolo jeho rodiny – manželka Majka, dve malé deti...To hádam ani nie je možné! Taká nespravodlivosť! .pre Paľa bol hokej predovšetkým hrou
Nepatril som nikdy do okruhu Paľových blízkych priateľov. Vídaval som ho v mix zónach na majstrovstvách sveta, olympijských hrách, na tréningoch v Trenčíne. Robil som s ním viacero rozhovorov, ale neviem, či by si ma pamätal – bol vždy v centre záujmu médií a novinárov je veľmi veľa.... Ako hráč bol pre mňa korčuľujúcim dôkazom, že hokej stále zostal hrou. Obyčajnou hrou, jednoduchou, nekomplikovanou. Hráči sú v súčasnosti mimoriadne rýchli, majú sizyfovskú silu, lámu kosti v osobných súbojoch, majú strojovú techniku a tréneri sú školení, aby vystavali mimoriadne sofistikovaný obranný či útočný systém. Potom však príde kreatívny Demitra a jediným úkonom, ktorým všetkých prekvapí, postaví celú hokejovú teóriu na hlavu. Raz je to prihrávka cez dve súperove hokejky, letiaca vzduchom, ktorá zázračne pristane až na čepeli hokejky spoluhráča. Inokedy kľučka, ktorá v okamihu zmení nepriepustný obranný systém na deravý ementálsky syr. Všetko to má rovnakú podstatu – pre Demitru zostal hokej vždy HROU. Niekedy mi pripomínal deti na ihrisku, keď hrajú hokej s tenisovou loptičkou. Taktiku príliš neriešia. Hrajú sa. Prihrávajú si a strieľajú tak, aby z toho mali dobrý pocit. Z moderného hokeja sa prvok hry tak trošku vytráca. Utápa sa v mori taktiky a v takmer dokonalých kondičných schopnostiach. Je málo virtuózov, ktorí vnesú do hry myšlienku. Uvoľnenosť. Originalitu. Nápad. Prekvapenie. Avšak na tom hokej od nepamäti stojí a stáť bude. Taktiku sa naučíte. Aj silu naberiete. Nehovoriac o vytrvalosti – po dvoch rokoch tréningu môžete bežať maratón. Ale schopnosť tvoriť vo veľkej rýchlosti a schopnosť prekvapiť súpera niečím, čo nečaká, to je v športových hrách považované za dar zhora. Inými slovami, za talent. Práve takí hráči lákajú divákov. Kvôli nim sa chodí na hokej. Kvôli takým, ako bol Paľo Demitra. Čo zase dnes na zápase vymyslí?
Pamätáte si, aký blafák vyviedol Vokounovi? Alebo Bryzgalovovi? Či Rybárovi? Nechcel brankára zosmiešniť, len popustil uzdu svojej predstavivosti. Pozri, aj takto sa dá dať gól, chcel tým básnik brankárovi povedať. Obrovská porcia kumštu v kombinácií s ľadovým psychickým pokojom bola pre súperových brankárov v takýchto prípadoch zničujúca. A pritom nemal vždy v kariére len na ružiach ustlané. Do NHL neprišiel ako hviezda. Všetko si musel vybojovať. Bol draftovaný až v deviatom kole. Vtedy sa hráči ťahajú viac-menej už len z povinnosti. Nepočíta sa s tým, že z nich budú hviezdy. Ale Paľo okúsil chuť veľkej NHL už v prvej sezóne. A o tri roky patril k hviezdam, na ktorých jeho tímy stavali celkovú stratégiu. Doteraz ho zámorskí experti považujú za jeden z najefektívnejších draftov v histórií.
Ešte viac však pútala jeho ľudská charizma. „Totálne sme to posrali,“ povedal pri rozhovore po jednom z prehratých zápasov v televíznom vysielaní. Ani mu nenapadlo hľadať nejakú výhovorku. V podstate som už nemal žiadne ďalšie doplňujúce otázky. .žime, kým môžeme
To je jeden z jeho odkazov. Každý z nás prežíva svoj životný príbeh. Za niečo bojuje, niečomu sa bráni, o niečo sa usiluje. Raz to ide lepšie, raz horšie. Každý to prežíva inak. Teší sa z úspechu, hnevá sa, keď nejdú veci podľa jeho línie. Potom však príde chvíľa ako táto a človek si povie – preboha! Ako málo môžeme veci ovplyvniť. A uvedomí si, čo je naozaj dôležité. To, že stále žijeme a môžeme byť so svojimi najbližšími. To už Paľo Demitra, žiaľ, nemôže. Hoci veľmi chcel. Jeho ľudský príbeh zanechal vo mne veľmi hlbokú stopu. Ako v celom národe a všetkých, ktorí ho poznali.
Veľa síl jeho rodine. Odpočívaj v pokoji. Autor je športový komentátor, riaditeľ spoločnosti Mediaresearch Slovakia
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.