Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Keď sýty hladnému neverí

.časopis .téma

Analytici sa zhodujú, že ide o ekonomický nezmysel. Médiá sa zámeru rozdávať chudobným múku a cestoviny vysmievajú. Základné otázky si však položil málokto. Žijú u nás ľudia, ktorí skutočne hladujú? Kto a ako im pomáha?

.dehonestácia ako v rozvojovej krajine, svetová rarita, žobračenky, katastrofa, africký prales, hanebnosť a urážka: to sú iba niektoré z veľmi emotívnych vyjadrení tradične rozčertených politikov. Jedna z hlavných tém týchto dní pritom poukazuje skôr na poľutovaniahodný omyl.
 
.sme rozvojová krajina?
Nešťastnou časovou zhodou Radičovej vláda reaguje aj takto –  20 kilogramami múky a 20 kilogramami cestovín pre 375-tisíc sociálne odkázaných, hradenými z európskych zdrojov v objeme 45-tisíc ton –na aktuálny vysoký nárast cien potravín, ktorý spôsobila najmä situácia na svetových trhoch. Zámer využiť túto možnosť EÚ pritom podala ešte vlani v januári Ficova vláda. Ak by ho nevyužilo Slovensko, ochotne ho využijú iní „bedári“, napríklad Francúzsko. A peniaze, samozrejme, nedostaneme na to, aby sme zvýšili dávky v hmotnej núdzi, čo analytici unisono uvádzajú ako systémové riešenie. Dilema múka (zo zdrojov EÚ) alebo peniaze (zo štátneho rozpočtu SR) je teda falošná. Ešte raz, sú to dva rôzne zdroje. Sme teda rozvojová krajina? Uráža nás niekto?
Samozrejme, takéto emócie sú nemiestne. Chudoba je súčasťou každej spoločnosti, aj tej najvyspelejšej. Nehovoriac o tom, že „našu Afriku“ máme najmä za Popradom – rómske osady na Spiši. Je hlbokým nepochopením tvrdiť, že nie. Každý šiesty občan EÚ žije pod hranicou alebo na hranici chudoby. V prípade Slovenska tisíce odkázaných ľudí musia prežiť z dvoch eur na deň. Čo sa dá za to kúpiť? Skôr než začneme v Bratislave, ktorá životnou úrovňou patrí do elitného klubu EÚ, mudrovať o tom, že „Cigáni budú pomoc opäť zneužívať“ (dvadsať kíl múky má pritom hodnotu asi osem eur), treba si uvedomiť, že chudoba a odkázanosť, to sú aj opustené deti, týrané ženy, osamelí starší ľudia či bezdomovci. Zďaleka nie všetci sa v ťažkej situácii ocitli vlastnou vinou. Mnohí aj napriek úsiliu prepadli cez oká sociálnej siete, prácu si nenájdu. Neveríte? Stačí zájsť tristo kilometrov z Bratislavy na Gemer, do okolia Jelšavy či Rimavskej Soboty: vyľudnené dediny, rozpadnuté poľnohospodárske družstvá a štátne majetky, zavreté bane. Toto je katastrofa, nie distribúcia múky.
Otázka nestojí ani tak, či si má vyspelá Európa pomáhať potravinami iba v prípade humanitárnych katastrof, ako sú povodne alebo zemetrasenia. Únia už štvrťstoročie distribuuje nadbytočné zásoby poľnohospodárskych výrobkov – nazývajú sa intervenčné zásoby – rôznym skupinám svojich občanov v núdzi, ktorých nepochybne má, rovnako ako tie zásoby. Pre rok 2011 na to vyčlenila pol miliardy eur. Od roku 1986 funguje Európska federácia potravinových bánk (FEBA), ktorá dnes združuje 232 týchto bánk v jednotlivých krajinách. V roku 2009 distribuovala prostredníctvom 25 900 charitatívnych organizácií pre 4,7 milióna občanov 328 720 ton potravín, z čoho až 54 percent tvorili zdroje EÚ.
 
.hostina a hlad
Z mnohých ilúzií o jedle chudobných vyliečil čitateľov knihy Svinia v čierno-bielom, slovenskí Rómovia a ich susedia (Prešov, 2009) kanadský antropológ David  Z. Scheffel (pozri .týždeň 35/2010). Desať rokov sa vracal do tamojšej rómskej osady, žil tam so svojou rodinou. Základom stravovacích návykov, ako ich spoznal, je životný cyklus  „hostiny a hladu“. Aj samotní Rómovia priznávajú, že je čiastočne zapríčinený ich drahými spotrebnými návykmi, formovanými už v ranom veku, keď matky kŕmia deti extrémne drahou umelou výživou. Základom stravy školákov sú potom rožky a jogurty, keďže nevyžadujú od rodičov prípravu. Obdobím hostiny je magický termín výplaty sociálnych dávok, keď sa vytvárajú zásoby „mrazených kurčiat, klobás,  múky, oleja, vodky a iných každodenných potrieb“. Potom nasleduje týždeň šťastia a pohody, po ktorom osada vstupuje do oveľa dlhšieho obdobia pôstu a „postdávkovej depresie“. So všetkými tristnými prejavmi: konzumáciou kamforu (smrtonosný nápoj z liehu, cukru a vody), letargiou a obmedzením dostupnosti cigariet a kávy, dvoch  látok, od ktorých je beznádejne závislá väčšina miestnych dospelých.
Scheffelovo pozorovanie poukazuje na kľúčový problém: príčinou hladu nie je iba nedostatok zdrojov, finančných či materiálnych, ale aj neschopnosť s nimi hospodáriť a rozložiť si ich. Jedným z najväčších úskalí akejkoľvek potravinovej pomoci je tak distribúcia. Ak dostane človek, povedzme z osady, naraz dvadsať kíl múky, predá ich. Ak dostane mesačne po dve kilá, spotrebuje ich. Na toto najväčšie riziko správnej distribúcie upozorňuje aj pracovník lučenských pekární Eugen Mikuláš, ktorý vlani po záplavách iniciatívne pomáhal obyvateľom Hradištskej Moľvy na Zemplíne: s potravinami, ale aj vecami pre domácnosť či s čistením studní.
Miroslavá Hapalová z organizácie Člověk v tísni, pobočka Slovensko, ktorá sa dlhodobo venuje programom sociálnej terénnej práce, sa nazdáva, že potravinová pomoc by mohla mať význam iba v prípade ľudí „mimo systému“, ktorí nie sú poberateľmi žiadneho príspevku štátnej sociálnej pomoci alebo podpory. „Sú nimi niektorí ľudia bez domova, migranti a azylanti, ale aj časť našich klientov, ktorí žijú v takej chudobe, že je pre nich problém zaobstarať si základné potraviny. Napríklad osamelé matky s deťmi, ktorých manžel je zamestnaný, s rodinou však nežije a neplní si ani vyživovaciu povinnosť. Jeho príjem sa však započítava do príjmu celej rodiny, ktorá tak stráca nárok na dávky v hmotnej núdzi,“ uvádza Hapalová.
 
.jelšava: nedávať zadarmo
Skúsenosť s mrazenými kurčatami, strčenými do hrnca s horúcou vodou, ako jednoduchým riešením, má nielen antropológ Scheffel v Šariši, ale aj primátor spomínaného gemerského mestečka Jelšava Milan Kolesár. Aktuálne ho trápi popolček zo skládok neďalekej magnezitky, dlhodobo však chudoba a kriminalita, ktoré sa týkajú najmä rómskeho obyvateľstva. Z 3 100 obyvateľov je necelých šesťsto evidovaných na úrade práce.
Na múku má vyhranený kritický názor. Distribúciu cestovín vidí reálnejšie – sú výživné a ľahko spracovateľné.
„Som proti tomu, aby sa dávalo niečo zadarmo. Z niekoľkých dôvodov. Po prvé, mladé Rómky už nevedia variť ani piecť. Tie staršie ešte vedeli, pred piatimi, šiestimi rokmi si vozili vrecia múky. Dnes už „idú“ chipsy a alkohol. Tí solídnejší si občas kúpia čosi iné. Kamarát mäsiar mi hovorí, že keď sú dávky, tak sa pľasnú po vrecku. Kedysi brali lacnejšie bôčiky, dnes šunku. Vydrží im to však iba pár dní. Ich treba učiť variť základné jedlá. Všetko robia z polotovarov, už nevedia okrem kurčaťa nič,“ hovorí Kolesár s tým, že keď bol vlani v Jelšave Rómsky deň, nemal kto uvariť tradičné rómske jedlo gója.
Mesto zamestnáva siedmich terénnych sociálnych pracovníkov, ktorí dôverne poznajú chudobné rodiny. Jeden z nich, Ladislav Berky, má na „žobračenky“, ako hovorí, v podobe múky a cestovín jasný názor. „Tu ľudia hladujú, pravdaže. Dávka 65 eur na osobu je nízka. Komu sa však dostane múka a cestoviny? Najmä Rómom. Budú na to negatívne reakcie, tak ako pred pár rokmi, keď sa Rómom narodeným pred rokom 1945 rozdávali lieky a potraviny. Bieli vtedy nadávali, prečo iba Rómom,“ obáva sa Berky. Jeho slová potvrdzuje spŕška nepublikovateľných vulgárnych slov z úst nerómskej ženy v strednom veku, ktorá sa na nás spustí, keď  vychádzame z domu bez vody a bez elektriny, v ktorom sa okolo sporáka na drevo ohrieva rómska rodina s tromi deťmi. Ich otec Jaroslav Samko naposledy pracoval pred tridsiatimi rokmi v magnezitke. Jeho žena by sa múke a „kolienkam“ potešila. Dvadsať kíl by im vydržalo na mesiac. „Pravdaže by sme zobrali. Lokše by sme robili. Aj na šparhét by sme dali, aby mali deti čo jesť,“ dušuje sa.
Berkyho kolegyňa Sylvia Polomková sa správne nazdáva, že nie je dobré učiť ľudí na to, že niečo dostávajú zadarmo. Lepšie je, keď si to zaslúžia. „Mnohí títo ľudia by pracovali, keby mali možnosť sa zamestnať,“ hovorí so samozrejmosťou. A sme pri koreni. Jedinou cestou proti chudobe je práca. Lenže kde? Mnohí tunajší nezamestnaní, aj Rómovia, nelenili a našli si prácu v zahraničí.
 
.prešov: sestra Maristela
Prvú Potravinovú banku (PB) na svete, ako spôsob boja s chudobou, založil v roku 1967 v americkom Phoenixe John Van Hengel. Dnes je ich v Spojených štátoch viac ako dvesto. Prvá európska inštitúcia tohto druhu vznikla v roku 1984 v Paríži, o dva roky neskôr v Bruseli. Vzniká európska federácia FEBA.
Na začiatku bola aj u nás myšlienka, ako vždy. Novinár francúzskeho Le Monde Fabrice Martin-Plichta, ktorý vozil pre chudobných ľudí na Slovensko šatstvo, inicioval u nás vznik PB. Spočiatku sídlila v Bratislave, v blízkosti sídiel firiem a štátnych inštitúcií, no tento model sa neosvedčil a po roku presídlila na východ, do Sabinova. Banka dnes sídli v priestoroch komunitného centra na okraji futbalového štadióna. Od roku 2007 ju vedie bývalý  pracovník Arcidiecéznej charity Košice Marko Urdzik (pozri rozhovor v rámčeku). O pol ôsmej ráno sedí za stolom a telefonicky organizuje logistiku na dnešný deň: darované potraviny pred koncom záručnej lehoty za tristo eur z košického obchodného reťazca, polievky z Prievidze, jogurty zo Šiah.
„Múka je základ. Ak ju nemám...“ nedokončí vetu Urdzik, keď nakladáme do auta potraviny zo skladu, ktoré dnes treba rozviesť: charitným domovom, azylovým centrám či výdajni potravín pre chudobných. O užitočnosti múky a cestovín z programu EÚ, ktoré by mali byť k dispozícii na jar na distribúciu charitatívnych organizácií, Urdzik nepochybuje. „Tovar bude špeciálne balený, označený a teda nezameniteľný,“ dodáva a vyrážame do terénu. Prvou zastávkou je Prešov. Čaká nás vďačná sestra Maristela z Congregatio Jesu. Občianske združenie Magis, ktoré sestry založili, tu poskytuje sociálnu pomoc ženám a deťom v núdzi: obetiam domáceho násilia, obchodovania, sociálne slabým. „Srdce mi ide puknúť, keď vidím, ako sa potraviny vyhadzujú do kontajnerov. Veď to je ťažký hriech!“ hnevá sa sestra Maristela, ktorá  celú svoju výplatu (je zamestnaná ako organistka v kostole) venuje na nákup potravín pre chudobných: denne za to podávajú jedlo pred pätnásť ľudí, okrem toho majú šesťdesiat rodín, ktorým pomáhajú s múkou, šošovicou či ryžou. To všetko z jej výplaty a darov Potravinovej banky či príspevkov do kasičky v kostole. „Sú to nevyhnutné veci, ľudia hladujú. Hlavný ekonóm – Boh – sa o nás stará,“ dodáva a opisuje strastiplné príbehy ľudí, ktorým pomáha. Týraná žena s dvoma deťmi po rozvode, ktorá sa tu ukrýva pred pomstou manžela. Matka troch detí, ktorá nedávno ochorela na rakovinu. Manžel alkoholik, nemajú z čoho vyplatiť byt: potrvá, kým jej vyplatia invalidný dôchodok. „Hádkam politikov, či je múka potrebná, nerozumiem. Jednoznačne, každý kilogram! Chcela by som ísť do parlamentu a vziať jednu z týchto žien so sebou. Aj slušných Rómov by som vzala. Nech poslanci vidia. Dá sa vyžiť zo 62,50 eura na mesiac?“ pýta sa na záver sestra Maristela.
 
.košice: dobré nápady
Ideme s Markom Urdzikom ďalej. V Košiciach najprv nakladáme potraviny z obchodného reťazca pred koncom záruky v hodnote tristo eur. Cestoviny, omáčky, ale aj sladkosti či káva. Smerujeme do mestskej časti Juh, kde funguje jedáleň pre dôchodcov, ale aj výdajňa potravín pre chudobných, jedna z dvoch na Slovensku. Jej vedúci Jozef Iríček vysvetľuje princíp, na akom funguje: sociálne odkázaní dostanú od mestskej časti platobnú kartu, ktorú môžu použiť na nákup potravín z PB. Počet bodov, ktoré každý mesiac na nej dostanú, sa mení podľa ich aktuálnej miery sociálnej odkázanosti. Niekto štyridsať, iný sto. Je pred koncom mesiaca, takže väčšina klientov si už kredit vyčerpala. Tí, čo nestihli, majú smolu. Kredit do ďalšieho mesiaca neprechádza. Na poličke vo výdajni, ktorá je otvorená dvakrát týždenne a pripomína predajne  potravín v bývalom Sovietskom zväze (je prázdna), sú iba sušienky za jeden bod a balenie cereálií za šesť bodov. Všetok ostatný tovar sa rozobral. „Múka a cestoviny? Výborná vec, zahrnieme to do nášho systému,“ teší sa Iríček.
Za dve základné potraviny pre svojich 145 klientov považuje múku a cestoviny aj vedúci zariadenia núdzového bývania a krízového centra Arcidiecéznej charity v Košickej Novej Vsi Miroslav Firda. „Viem, ako to u nás vyzerá týždeň pred dávkami. Hlad a škrípanie zubov. Ak dostaneme pre nich väčšie množstvo múky a cestovín, nedáme im to naraz. Uložíme to v našom potravinovom sklade, odkiaľ budú dostávať po dve kilá mesačne, ako doplnok v ťažkých časoch pred dávkami. Dvadsať kíl na osobu tak vydrží takmer na rok,“ objasňuje Firda. Jednoduché a účinné. Aj on zdôrazňuje, že prvoradé je nedávať nič zadarmo. Človek si musí v prvom rade pomôcť sám. Ak to napriek úsiliu nezvládne, vtedy mu pomôžu iní. Štát, charita alebo Boh.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite