S Magorom som sa – podobne ako mnoho ďalších ľudí, pohybujúcich sa na okraji undergroundovej komunity – prvýkrát stretol ako s autorom Zprávy o třetím českém hudebním obrození. Tento zásadný text vznikol v roku 1975. Do sivočierneho normalizačného sveta „dobrých komunistov“ a „taktických kompromisov“ zasvietilo čisté svetlo: „Je lepší nehrát vůbec, než hrát hudbu, ktorá nepramení z hudebníkova vlastního přesvědčení. Je lepší nehrát vůbec, než hrát to, co si přeje establišment,“ písal Magor a aby bolo jasno, tak ešte dodal: „A i takhle je to řečeno přespříliš mírně. Není to lepší, je to nutné.“
Ivan M. Jirous, vyštudovaný kunsthistorik, talentovaný básnik a „umelecký vedúci“ skupiny Plastic People of the Universe mal už vtedy za sebou prvý pobyt vo väzení. Oficiálnym dôvodom bolo výtržníctvo: Magor sa v pražskom hostinci U Plavců pohádal so starším pánom, z ktorého sa vykľul eštébák vo výslužbe a následne zjedol kus novín Rudé právo, pričom všetko uzavrel legendárnou vetou: „A takhle jednou sežereme bolševiky“. Magor, neúnavný organizátor koncertov a festivalov „druhé kultury“, signatár Charty 77, si vo väzení posedel ešte trikrát – spolu viac než osem rokov. Poslednýkrát bol z väzenia prepustený 25. novembra 1989.
Druhé stretnutie s Magorom bolo cez jeho básne v zbierke Magorova labutí píseň, ktorú mi ktosi požičal prepísanú na písacom stroji. Básne, ktoré vznikli vo valdickej väznici, majú v sebe jemnú krásu, ostrú, znepokojujúcu pravdivosť a sú plné pokornej zbožnosti: „Služební psi na dvoře vyjí / a Radim slaví eucharistii. / Slova písně Ó svatý Michaeli / linou se z cely. / Kalich je lžíce a hostie jsou z veky. / Pán Bůh je s námi po všechny věky.“
Neskôr som Magora spoznal osobne. Počul som ho recitovať Seifertove básne (mal fenomenálnu pamäť), bol som svedkom jeho priateľského rozhovoru s Václavom Havlom v bekstejdži Pohody, pri ktorom starí priatelia vyprázdnili fľašu borovičky, videl som však aj Magora agresívneho, Magora, ktorý sa pred ľuďmi vyzlieka...
Ale Magor bol najmä človek slobody a radosti. „Zoufalství je hřích,“ povedal nám pri jednom z mnohých pivných rozhovorov. Magor zomrel a odišiel k Bohu, ktorého meno vyslovoval pokorne a potichu. Myslím, že Boh bude mať z neho radosť. Mne je za Magorom smutno.
Ivan M. Jirous, vyštudovaný kunsthistorik, talentovaný básnik a „umelecký vedúci“ skupiny Plastic People of the Universe mal už vtedy za sebou prvý pobyt vo väzení. Oficiálnym dôvodom bolo výtržníctvo: Magor sa v pražskom hostinci U Plavců pohádal so starším pánom, z ktorého sa vykľul eštébák vo výslužbe a následne zjedol kus novín Rudé právo, pričom všetko uzavrel legendárnou vetou: „A takhle jednou sežereme bolševiky“. Magor, neúnavný organizátor koncertov a festivalov „druhé kultury“, signatár Charty 77, si vo väzení posedel ešte trikrát – spolu viac než osem rokov. Poslednýkrát bol z väzenia prepustený 25. novembra 1989.
Druhé stretnutie s Magorom bolo cez jeho básne v zbierke Magorova labutí píseň, ktorú mi ktosi požičal prepísanú na písacom stroji. Básne, ktoré vznikli vo valdickej väznici, majú v sebe jemnú krásu, ostrú, znepokojujúcu pravdivosť a sú plné pokornej zbožnosti: „Služební psi na dvoře vyjí / a Radim slaví eucharistii. / Slova písně Ó svatý Michaeli / linou se z cely. / Kalich je lžíce a hostie jsou z veky. / Pán Bůh je s námi po všechny věky.“
Neskôr som Magora spoznal osobne. Počul som ho recitovať Seifertove básne (mal fenomenálnu pamäť), bol som svedkom jeho priateľského rozhovoru s Václavom Havlom v bekstejdži Pohody, pri ktorom starí priatelia vyprázdnili fľašu borovičky, videl som však aj Magora agresívneho, Magora, ktorý sa pred ľuďmi vyzlieka...
Ale Magor bol najmä človek slobody a radosti. „Zoufalství je hřích,“ povedal nám pri jednom z mnohých pivných rozhovorov. Magor zomrel a odišiel k Bohu, ktorého meno vyslovoval pokorne a potichu. Myslím, že Boh bude mať z neho radosť. Mne je za Magorom smutno.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.