Keď som bola malá, moja mama ma nútila dojedať všetko jedlo. Veta, ktorá ma mala prinútiť, aby som všetko dojedla, znela: „Nenechaj ani lyžičku jedla, pamätaj si, na svete je veľa detí, ktoré nemajú čo jesť.“

Mierne zakrivené živé ploty, pasienky s pohodlne odpočívajúcimi kravami, rodinné dedinské hostince, s láskou opatrované kamenné domy, drevené okenice – neskutočne sa teším na svoje ďalšie potulky po francúzskom vidieku.

Pred ôsmimi rokmi som mal tridsaťosem. Sníval som o živote s Pampeliškou a lúčil som sa so snami o živote s matkou môjho syna Jakuba. Pampeliška má už bábo s niekým iným, môj malý Kuba má takmer sedemnásť, ja mám štyridsaťšesť, už rok mám ženu Ludmilu, ktorá je, podobne ako jej svätá predchodkyňa, už babička, a tak som ja v štyridsiatich šiestich dvojnásobný dedko.

Sýria, to nie sú len správy o vraždení a hrozivé vyhliadky do budúcnosti. Je to aj úžasné kultúrne bohatstvo, pamiatky a história spolužitia rôznych kultúr. V tejto histórii sa dajú nájsť aj korene dnešných ťažkostí.

Mám teóriu, že cestovateľský zážitok rovná sa realita deleno očakávania. Celý priemysel sa sústreďuje na to, aby vám spríjemnil realitu, ale je tu stále obrovský priestor pre odborné, nenútené znižovanie očakávaní.

Máloktorý moderný vynález má v sebe toľko mágie ako železnica. Či už je to historická jednokoľajka, vysokorýchlostný supervlak alebo modely vláčikov doma na koberci, vždy je v tom čosi magické. Dokonca ešte aj tie preplnené chodbičky vo vozňoch ŽSR majú svoje čaro.

V predchádzajúcich piatich číslach sme sa v rubrike .veda venovali úlohe čuchu pri rozoznávaní chutí. Ale ako vlastne čuch funguje? A v čom konkrétne je problém, keď nám poriadne nefunguje?

Keď môj priateľ Peter Stoličný predával staré rodinné piano, kupcom ukázal množstvo medailí s reliéfom cisára Františka Jozefa na odkrytom veku, efektne udrel do kláves a zaspieval: „... Saint Luiský močál je jako záhada.“ Potom veko elegantne sklapol. My sme však vedeli, že to bola jediná pieseň, ktorá sa dala na piane zahrať – ostatné klávesy boli pokazené. Bolo to zvláštne piano Rovnako ako značka piano, ktorá diskutérsky zásobuje internetové stránky .týždňa.

Milí priatelia, tento stĺpček by som chcel venovať jednému vzácnemu človeku. Pochybujem, že ho niekto z vás pozná, hoci je skutočnou osobnosťou. Týmto človekom je môj spolužiak Juro zo základnej školy. Jeho dedo bol zverolekár, mal prvý v našom mestečku auto a učil ľudí hrať na mandolínu (tak hovoria pamätníci). Spolužiak Juro je jeden z mála ľudí, ktorý na svet hľadí srdcom. Keď sme boli siedmaci, šarvanci vyliahnutí z divých vajec, vymysleli sme si, že piataci na Jura hľadia krivým okom. Toľko sme ho huckali, až ich proti svojej vôli vyzval na súboj.

Štvrtý ročník piešťanského festivalu Grape je za nami. Niesol sa v znamení skvelých hudobných zážitkov, boja s vrtochmi počasia i v znamení vidieckych oblečkov, ako to počas tohto roku odporúčal dress code.