Pred niekoľkými rokmi ma moje obchodné cesty zaviali do Salt Lake City, hlavného mesta amerického štátu Utah. Potreboval som tam kúpiť internetovú doménu, ktorej vlastníkom bol chiropraktik Matthew Roller. Pred odchodom ma niektorí moji kamaráti z Arizony varovali, že v Utahu je veľa mormónov. Mormóni sú čudní, veľmi čudní, bolo ich typické vyjadrenie. A mňa premkli isté obavy.

Kemp sme si zložili priamo pod posvätnou Krištáľovou horou. Bol spln. Mesiac osvetľoval horu a naše oddychujúce kone. Sedem z nich sa niekam stratilo, naši koniari strávili celú noc behaním po kopcoch. Vonku však bolo svetlo a…úplne magické. Nevieme, čo od toho buddhistického festivalu, čo sa tu v 4 100 metroch v Nepále koná raz za 12 rokov, čakať. Už v noci sme registrovali stovky malých svetielok. Pútnici sa vybrali na koru – krúženie okolo posvätnej hory, ktoré trvá 12 hodín a treba prekonať dve vyše 5 000-metrové horské sedlá. Niektorí pešo, iní modliac sa a hádžuc sa o zem pri každom kroku. Keď sme ráno zišli do Shey Gompy na miesto samotného festivalu, ocitli sme sa v nejakom bizarnom filme.

Od útoku na Dvojičky sa každý rok v septembri snažím prísť na miesto činu a chvíľu tam pomlčať. Je to môj súkromný spôsob účasti, ale aj cesta, ako nezabudnúť na výzvu, ktorej čelí sloboda.

Keď sa hovorí o vojenských veliteľoch SNP, najčastejšie sa spomínajú mená generálov Goliana a Viesta. Na tretieho kľúčového generála, veliteľa 2. československej paradesantnej brigády Vladimíra Přikryla, sa už na Slovensku akosi zabudlo. Na rozdiel od Goliana a Viesta vojnu síce prežil, ale jeho život po oslobodení, ako sám hovoril, za veľa nestál.

Nevidela som ho roky. Kedysi sme spolu chodili do kina, mali sme sedemnásť a v kinách išiel JFK. Pamätám si na deň, bolo to u nás doma, keď nám hral svoje prvé pesničky. Spomínam si, ako v ťažkých časoch zberal zo zeme cigaretové filtre a balil vlastné cigarety do fajnového papiera z telefónneho zoznamu. Smiali sme sa na tom. Boli to ťažké časy, ale pre nás aj časy luxusu: boli sme priatelia, celá skupina kreatívnych a navzájom sa podporujúcich kamarátov ‒ a rebelov.

Po maďarskom mestečku Tiszavasvári nadviaže partnerstvo s iránskym mestom aj dvaapoltisícová obec Gyöngyöspata, ú tiež ovláda parlamentná strana Jobbik. Táto obec si však nevybrala hocaké mesto, ale miliónový Kóm, centrum šiítskeho islamu. ďarský týždenník HetiVálasz nedávno upozornil aj na ďalšie prepojenia Jobbiku s Iránom.

„Čo bolo ukradnuté, to sa má vrátiť,“ znie jedno české porekadlo. A náš prvý prezident Tomáš Garrigue Masaryk mal ešte jedno: „Nebáť sa a nekradnúť.“ Zdanlivo to vyzerá, že ľudia, ktorí v Česku presadzujú cirkevné reštitúcie, sa držia oboch. Vrátenie majetku cirkvám napráva jednu z posledných krívd komunistického režimu a vláda Občianskych demokratov s TOP 09 by si zaslúžila, aby za to bola ocenená. Najmä preto, že dokázala ísť proti názoru vyše dvoch tretín občanov a mnohých svojich voličov.

Aj keď je mottom festivalu prenášať z koncertných pódií na námestia najmä klasickú hudbu, organizátori každoročne obohatia ponuku i o džez. Treba však dodať, že britský huslista Nigel Kennedy sa cíti doma na oboch frontoch: vzdelával sa u Yehudiho Menuhina, vystúpil po boku Stéphana Grappelliho, koncertoval v prestížnych hudobných svätostánkoch, predal milióny nosičov s populárnejšími (Vivaldiho Štyri ročné obdobia) i menej známymi (William Walton) husľovými a violovými koncertmi. V posledných rokoch sa Kennedy usadil v Krakove, nahrával s vynikajúcou klezmer formáciou Kroke a zostavil kvinteto s mladými džezmenmi.

Kauza okolo SOZA utíchla. Dúfam, že sa nenahneváte, ak napíšem niečo ešte ja. SOZA je normálna inštitúcia, ktorá bude vždy u väčšiny neobľúbená, lebo viacerým ľuďom viac berie ako dáva. Platia jej rádiá, televízie, krčmy, organizátori, mestá, dostávajú len autori, čo je malá časť samotných muzikantov. Som členom SOZA ako autor, zároveň však platím ako promotér. Ako autor som doteraz za viac ako 20 rokov nedostal toľko, koľko zaplatím ako promotér za jeden rok robenia festivalu. Čiže hádam mám právo byť na SOZA spravodlivo naštvaný.

S britskou televíznou seriálovou tvorbou máme síce sporadickú, ale o to vrúcnejšiu skúsenosť. Milovali sme Randalla a Hopkirka, Profesionálov (tých z CI 5, nie zo slovenského malomesta) poznáme odpredu, odzadu, o Makepeaceovej máme dokonca popovú pieseň, Lutherom nedávno zahviezdila Jednotka a isto by sme našli zopár ďalších kúskov. Aj vďaka progresívnej ČT 2 a neskôr i ďalším českým televíziám máme od začiatku deväťdesiatych rokov aký-taký prehľad aj o britcome: Červený trpaslík, Čierna zmija, Tenká červená línia, Mladí v partii, Black Books, atď.