Keď som v horúce piatkové popoludnie míňal v Komárne sochu jazdca, okolo ktorej už postávala skupinka policajtov, vôbec som netušil, v akom protiklade budú tento rok moje zážitky z festivalu Arcus temporum v maďarskej Pannonhalme s absurdnou spoločenskou realitou.

Keď vydavateľstvo Alberta Marenčina vydalo pred časom spomienkovú knihu Žo Langerovej Vtedy v Bratislave, bola to taká malá literárna udalosť, o ktorej sa v bratislavských kaviarňach veľa hovorilo.

Čo je zadarmo, za veľa nestojí, hovorí ľudová múdrosť a týka sa to aj sveta reklamy. Letné mesiace sú aj v reklamnej branži, podobne ako inde, obdobím dovolenkového režimu. Toto leto sa však práve „reklamátori“ postarali o celospoločenské oživenie: kampaň Bojovníci proti kríze totiž neobsadila len tradičné marketingovo-komunikačné kanály, ale v podobe reakcií, diskusií či ankiet obsadila aj širší mediálny priestor.

Od tejto chvíle sa mi zdalo, že som sa ocitol v hre, ktorej režiséra nepoznám. V priebehu niekoľkých dní sa totiž stalo príliš veľa vecí, ktoré spolu veľmi úzko súviseli. V Trnave prebehlo stretnutie niektorých predstaviteľov VPN, ktoré spochybnilo legitimitu vrcholných orgánov i predstaviteľov, v Prahe prebehla výrazná zmena Občianskeho fóra (iniciatívu prevzala tzv. pravicovo-demokratická platforma a predsedom OF sa stal Václav Klaus), slovenská vláda predložila bez predbežných konzultácií s koaličnými partnermi návrhy deľby kompetencií medzi národnými republikami a federálom, premiér Mečiar odvolal ministra vnútra za KDH (čím napätie v koalícii prekročilo prahovú hodnotu), noviny denne prinášali informácie o chystaných demonštráciách pred budovou Slovenskej národnej rady a články o celonárodnej podpore matičnej verzie jazykového zákona (čím sa poslanci parlamentu dostali pod nevídaný psychický tlak). V rozhlase i televízii sa vyvolával dojem, že VPN je v tejto chvíli akýmsi protinárodným politickým zoskupením s neslýchanou mocou presadiť čosi proti vôli celého národa. V tom istom čase sa vyprázdnili obchody a sociálny nepokoj, neistota a strach sa stali spolupútnikmi každodenného života radových občanov. Z dôveryhodných prameňov som sa dozvedel, že na nacionalistickej báze vznikajú ozbrojené skupiny, zdvihla sa vlna antisemitizmu. V nejednej hlave sa v tých dňoch premietali nostalgické spomienky na „sladké časy totality“, keď človek presne vedel, čo ho čaká zajtra a o desať rokov.

Súčasný Európan má tendenciu považovať mnohé zo zázrakov a požehnaní civilizácie za úplné samozrejmosti, na ktoré má človek „nezadatelné právo“. Lenže, ako to už s právami často býva, v skutočnosti je to o čosi zložitejšie a na mnohých miestach na Zemi ide skôr o „nežadatelné právo“. Pitná voda je celkom dobrým príkladom.

Koľkokrát za život človek balansuje na okraji priepasti? Zrejme si to neuvedomujeme, ale aj navonok nevinné odhodlanie na zmenu životného štýlu môže vyústiť do chorôb, s ktorými sa nezriedka spája smrť.

„Kedz ši ňebul v Harhove, bul ši v rici,“ stálo napísané na hrdom červenom transparente pri vstupe do obce. Či to platí všeobecne, nevieme posúdiť. V stredu 29. júla to veru ďaleko od pravdy nebolo. V Spišskom Hrhove sa totiž konalo finále Rómskej superstár.

V polovici júla začala skupina biskupov poverených Svätou stolicou inšpekciu hnutia Kristovi legionári. Dôvodom sú závažné sexuálne delikty jeho zakladateľa, mexického kňaza Marciala Maciela Degollada.

Chlapec schytil kyticu ruží a šľahol s ňou o okraj kontajnera. Odťal párny počet ružových hláv. Tie odkväcli do hlbokých útrob železnej obludy. Ale neboli tam samy. Mali tam nespočetne veľa kamarátov.