Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Hudba medzi nebom a zemou

.andrej Šuba .časopis .hudba

Keď som v horúce piatkové popoludnie míňal v Komárne sochu jazdca, okolo ktorej už postávala skupinka policajtov, vôbec som netušil, v akom protiklade budú tento rok moje zážitky z festivalu Arcus temporum v maďarskej Pannonhalme s absurdnou spoločenskou realitou.

Vlastne tieto zážitky predsa niečo spoločné mali. Príkry kontrast nadpozemsky krehkej krásy, sofistikovanosti, nostalgie a ticha s banalitou, hlukom a hrozivou bezvýchodiskovou drámou patrí už dlhé roky medzi poznávacie znamenia hudby súčasného gruzínskeho skladateľa Giju Kančeliho (1935). Možno dokonca povedať, že tento rozpor je jeho životnou témou. Až do takej miery, že mnohé jeho skladby sú akoby prerozprávaním toho istého pocitu. Univerzálne zrozumiteľného, smutného a sugestívneho. Skladateľ sám hovorí, že komponuje najmä pre seba, „bez toho, aby si robil ilúzie o platnosti Dostojevského výroku, že ,krása spasí svet̕  ”. Kančeli, ktorý vzhľadom na situáciu v rodnej krajine už dlhší čas žije v Antverpách, sa po Sofii Gubajduline, Valentinovi Silvestrovovi či Salvatore Sciarrinovi stal ďalším hosťom festivalu súčasného umenia, ktorý už šiesty rok organizujú benediktínski mnísi. Podujatie, ktorého názov v preklade znamená niečo ako „piliere, respektíve klenby času“, malo tento rok motto „prekračovanie hraníc“. Zdanlivému klišé dalo miesto vysoko nad zvlnenými vinicami, poliami, rybníkmi a dedinkami – doslova medzi nebom a zemou – vďaka sile umenia a atmosfére porozumenia autentický obsah.

.hudobný azyl
Dramaturgia festivalu každý rok spája veľkého klasika s významným súčasníkom.  Priestory impozantnej románskej baziliky i pôvabnej barokovej kaplnky tak počas troch dní rozozneli aj diela Johanna Sebastiana Bacha. Kančeliho blízky priateľ Vladimír Godár v jednom zo svojich textov spomína, ako skladateľ po úspechu 6. symfónie na Varšavskej jeseni v roku 1986 povedal, že hudba má byť rozhovorom s Bohom. Rovnaké krédo mal i slávny svätotomášsky kantor, ktorý svoje partitúry podpisoval Soli Deo Gloria. Pokojná Pannonhalma ponúkla na tieto rozhovory ideálny hudobný azyl. Vďaka výnimočnosti miesta a atmosféry sa organizátorom darí na festival pravidelne pozývať výnimočných hudobníkov. Najväčšou hviezdou bol tento rok huslista Gidon Kremer. Fenomenálny hudobník významne pomohol po odchode zo Sovietskeho zväzu na svetové pódiá hudbe viacerých krajanov (Pärt, Schnittke, Gubajdulina), ale napríklad aj dielam Astora Piazzollu. Na Slovensku sa dodnes spomína, ako v časoch normalizácie po jednom z koncertov na BHS bez mihnutia oka zahral skladbu Souvenir od Ladislava Kupkoviča. Ten bol v tom čase ako emigrant a „enfant terrible“ slovenskej hudby doma nežiaducou osobou. Napriek kultivovanému prejavu pôsobil na mňa tentoraz vyše 60-ročný hudobník ako profesionál, meno — značka. Elektrizujúcu charizmu, ktorou je povestný, som príliš nepociťoval. Stretnutia s legendami bývajú rôzne. Väčší zážitok som tak mal z Filharmónie Sándora Végha, ktorú dirigoval primárius známeho Kellerovho kvarteta András Keller alebo z dvojice klaviristov Dezső Ránki a Edit Klukon. Tá tak bravúrne odohrala trojicu Bachových dvojkoncertov pre čembalo, až ma samotného prekvapila kacírska myšlienka, že táto hudba bola komponovaná pre Steinway. Vďaka spolupráci so slovenským festivalom Konvergencie si Kančeliho kľúčové kompozície (Nočné modlitby z cyklu Život bez Vianoc a Exil na texty Starého zákona, Paula Celana a Hansa Sahla) zahrali aj slovenskí hudobníci (violončelista Jozef Lupták, huslista Milan Paľa, violista Julián Veverica a kontrabasista Richard Gašpar). Emblematickú skladbu Exil naštudovali Slováci spolu s maďarskými interpretmi. Všadeprítomná idea „prekračovania hraníc“ charakterizovala aj zaujímavý projekt maďarského tanečníka Krisztiána Gergeya a violončelistu Jozefa Luptáka. Témou nočnej performancie bola Bachova hudba (Suity pre sólové violončelo), ktorú striedali Luptákove improvizácie, spájajúce zvuk nástroja, spev a ústne perkusie. V nádhernej knižnici, ktorá obsahuje aj staré tlače zo Slovenska, toto netypické spojenie, ktoré sa skončilo neskoro po polnoci, mocne zarezonovalo. 

.keď sa povie kultúra...

Nie sú to len dva špičkové Steinwaye „uprostred ničoho“, exkluzívni festivaloví hostia, špičkoví umelci, prehliadka krátkych kirgizských filmov, inštalácia známeho výtvarníka či divadelné predstavenie. Alebo v tomto kontexte až absurdne pôsobiaci sponzori (Coca-Cola) vrátane všetkých vplyvných bankových inštitúcií a poisťovní. Sú to najmä ľudia, ktorých záujem je viac ako profesionálny a ďalší ľudia, ktorí hľadajú a túžia prijímať. „Väčšina nášho publika nie sú hudobní profesionáli a približne polovica sa sem vracia pravidelne,“ povedal mi hudobný konzultant festivalu Bálint Veres. Preto Arcus temporum nie je ako typické prehliadky súčasnej hudby, ktoré často pripomínajú skôr akési exkluzívne getá. Kto by namietal, že záujem mohol byť v tomto prípade motivovaný „komunikatívnosťou“ Kančeliho hudby, mýli sa. Publikum bolo rovnako otvorené pri Gubajduline, avantgardnom Talianovi Sciarrinovi či hudbe Dána Benta Sørensena. A tá určite nepatrí do kategórie „easy listening“. Benediktínske opátstvo, ktoré sa môže pýšiť úctyhodnými tradíciami, siahajúcimi až kdesi do 9. storočia, fascinuje, motivuje a súčasne frustruje svojou otvorenosťou, ktorú najlepšie vystihol Mátyás Varga – jeden z benediktínov a umelecký riaditeľ festivalu v úvode k festivalovému bulletinu: „Sú možno takí, ktorí sa pýtajú, prečo by mal benediktínsky kláštor v čase sociálnej a ekonomickej neistoty propagovať „prekračovanie hraníc“ namiesto tém ako istota [...] Odpoveď je jednoduchá: pretože zmena, „prekračovanie hraníc“, je azda najdôležitejšou súčasťou ľudského osudu. Deje sa tak stále a často nie z nášho rozhodnutia či vôle. Preto nie je dostatočné naučiť sa hranice chrániť, je dôležitejšie nadobudnúť vnútornú slobodu, ktorá je nevyhnutná na takúto cestu...

Autor je šéfredaktor časopisu Hudobný život.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite