Noviny sú dielom ľudským, nie Božím, hovorievam vždy, keď mi ujde nejaký preklep, pravopisná chyba či logický nezmysel. Neberiem to na ľahkú váhu, občas na seba bývam dosť naštvaný a dlhé hodiny alebo aj celý deň mrzutý. A tak sa nám raz stalo, že sa v novinách objavilo spojenie „poľský koncentračný tábor Osvienčim“.

Žijeme v dome prepchatosti. My, argonauti konzumu, sa už neplavíme za zlatým rúnom, ale naopak, utekáme pred ním. Aby sme zostali tým, čím chceme byť, dôležitým sa stáva to, čo nerobíme, nekupujeme, nepozeráme, nepočúvame. Všade je priveľa tvárí, hlasov, myšlienok, hlásateľov a vykladačov, článkov, kníh a žurnálov, názorov, presvedčení a právd. Priveľa farieb a priveľa hluku, namiesto spevu žvatlanie, namiesto básní proklamácie a namiesto obrazov čmáranice.

Skutočnosť, že vízia parlamentu bez SDKÚ sa vôbec objavila a zvažuje, už predznamenáva preskupovanie na politickej mape. A to takmer aj bez ohľadu na marcový výsledok Dzurindovej strany. Pokiaľ sa teda nezmátožia nejako celkom výrazne cez 10 percent, čo je však čoraz nepravdepodobnejšie... Aj keď nie vylúčené.

S týmto titulkom uverejnil na sklonku roku tridsiateho ôsmeho britský časopis Picture Post jedenásťstranovú fotoreportáž maďarského emigranta Roberta Capu zo španielskej občianskej vojny.

Celý svet blbne so sviatkom zamilovaných, ešte aj my v .týždni s tým nedáme pokoj. Ale čo má robiť nezamilovaný? Spokojný nezamilovaný nemusí robiť nič, gratulujeme, nespokojný sa môže ďalej utápať vo svojom nešťastí, alebo môže konať. Napríklad sa s niekým novým zoznámiť.

Spodina společnosti existuje, víme to, ale z nějakého zvláštního důvodu se o tom ostýcháme mluvit. Někteří mají dokonce sklon považovat ji za naše vlastní špatné svědomí, oběti naší nevšímavosti a lhostejnosti. Mají pravdu, pokud naše vina spočívá v tom, že jim nabízíme své teorie o tom, jak jsme si všichni rovni, jak máme všichni nárok na zajištěné živobytí, či jak je tu stát od toho, aby nás tahal z bryndy, do které se svým způsobem života, hodnotami, morálkou, charaktery řítíme. Důsledkem jsou tenze a konflikty. V horším případě pouliční bouře, drancování, násilí.

Druhýkrát v sedemročnej histórii .týždňa pre vás z tohto miesta nepíše šéfredaktor. Štefan Hríb dovolenkuje v Afrike, bez internetového spojenia. Takže netradične si dovolím upriamiť vašu pozornosť na tri texty tohto vydania.

„Meno Maďar opäť bude pekné...“ napísal svojho času (asi pred 164 rokmi) Sándor Petőfi s nekonečným optimizmom. Nateraz o tom skôr pochybujeme. Pritom o nás hovoria azda všade. Značne skreslene a nepresne, čo znižuje hodnovernosť ešte aj oprávnenej kritiky. V titulkoch sa dočítame, že Maďarsko už nie je republika. Mudrci vôbec nečítali novú ústavu, z ktorej vysvitá, že výlučne používame len tradičný názov krajiny Maďarsko (Magyarország), ale štátna forma je aj naďalej republika.

Grandslamový turnaj Australian Open dodal novú svetovú jednotku medzi ženami Viktóriu Azarenkovú z Bieloruska a potvrdil hegemóniu Srba Novaka Djokoviča v súčasnom mužskom tenise.

Západ je zaplavený chudobou. Ako je to možné? V čom sú príčiny a prečo sa chudoba správa tak patologicky? A ako možno vysvetliť, že chudoba má taký vplyv na našu kultúru? Psychiater Theodore Dalrymple za tým do veľkej miery vidí zodpovednosť inteligencie. Prinášame úryvok z jeho knihy, ktorá vyšla v českom preklade.