Najhoršie na tom, čo ruská moc pácha na Ukrajine je, že to robí s plným mandátom od svojich občanov. Kto nebol v Rusku, neuverí. Kdesi som čítala, že na to, aby ľudstvu úplne vymazali mozog, stačia tri generácie – z deda na vnuka. Po celoplošnom brainstormingu počas troch generácií sa rodí nový človek – vylízanček bez pamäti. V Rusku sa tento experiment podaril. Listujem si svojimi cestovateľskými zápiskami z Ukrajiny a Ruska z roku 2010 a spomínam, ako ma najprv šokovali už len tie obité a predsa všadeprítomné kosáky a kladivá: „Chytili sme včera druhý dych a pred Čeľjabinskom sme neostali.

Krvavá protikomunistická revolúcia z roku 1956 doteraz silno polarizuje maďarskú spoločnosť. Nie div, veď súčasná najsilnejšia opozičná strana je predsa len nástupkyňou kolaborantskej socialistickej štátostrany, založenej na troskách Sovietmi pobitého povstania. Naopak, terajšia vládnuca strana vznikla ako mládežnícka alternatíva voči komunistickým zväzákom a od svojho založenia na sklonku režimu sa hlási k tejto nedokončenej revolúcii. Ako to vyzeralo v tých dňoch a ako chutil toľko ospevovaný kádárovský gulášový socializmus, podávaný vo väzenskom ešuse? Nasledujúci nadčasový text napísal bývalý revolucionár a politický väzeň takmer pred tridsiatimi rokmi.

Vidím Ukrajinu a pýtam sa, čo sa to deje. Vidím Majdan a naše číhavé vyčkávanie. Kde sa podela energia z roku 1989? Čosi sa bolestne zlomilo. Ekonomická kríza ukázala, aká slabá je u nás zakotvená dôvera v demokratický kapitalizmus, ako si pri viditeľných problémoch s centralistickým Bruselom prestávame uvedomovaťzákladný rozdiel medzi „Bruselom“ a „Moskvou“, medzi západnou a východnou civilizačnou kultúrou, medzi existenciou v západných a východných ekonomických a bezpečnostných štruktúrach a inštitúciách. Ako ľahostajne narábame so slobodou, ktorá je tým najlepším, čo sme v našich dejinách dosiahli.

Keď som bol študentom réžie, chodieval som stopom do Krakova pozrieť si dobré divadlo. Napríklad Z biegiem lat, z biegiem dni. Je to história krakovskej buržoáznej rodiny. Vojny, povstania, zmena režimov, ale rodina zotrváva. Inscenáciu režíroval Andrzej Wajda v Starom divadle. Predstavenie trvalo 6 hodín, začínalo sa o štvrtej popoludní. V nabitej sále som sedel na schodoch a prežíval opojenie, ktoré pokojne preráža konvenciu vnímania času. Publikum, bez ohľadu na vek, bolo tým posolstvom vzrušené. Na ceste domov mi poľskí colníci zhabali malú storočnú Bibliu z antikvariátu. Nedali sa obmäkčiť. Bol hlboký socializmus.

Ísť dvadsiateho decembra do práce, mať prednášky na Štedrý deň alebo sa zúčastniť na dobrovoľnej brigáde posledný deň v roku, na Silvestra. To všetko bolo možné zažiť na Kube v časoch ideologickej a ateistickej horlivosti. Sviatky sa ostentatívne prehliadali a ignorovali, výsledkom boli tiché šedivé dni a chýbajúce sviatočné. Posledné decembrové týždne v roku 1980, 1983 alebo 1987 boli také fádne a nudné, tak bezfarebne rovnaké, že sa mi v spomienkach spájajú. Mnohé z tých dní som strávila sediac v školskej lavici, zatiaľ čo inde vo svete sa ľudia stretali so svojimi rodinami, rozbaľovali si darčeky a tešili sa navzájom v útulnosti svojich domovov.

Raper Marián Bene Benkovič počas dňa pracuje ako plánovač výroby televízorov. V jednom zo svojich textov rapuje, že celý deň exceluje, čím odkazuje na to, že celý deň kuká do Excelu a do SAP-u. No a večer, namiesto kukania do televízora, píše svoje hlúposti.

Nevyhrál sice úplně, o tři sněmovní křesla pokulhává za sociáldemokraty, ale ti bez něj nesestaví vládu, a to nejen s komunisty, jak plánovali, ale z ideových důvodů ani se zbytkovou pravicí.

Tá olympiáda, tá je! Cez chvíľku voľna sa nemôžem zadívať ani len na záznam súbojov, pretože ma to núti dopozerať ich až do konca. To meranie síl je na rozdiel od seriálov skutočné. Každý z pretekárov má dve nohy aj ruky, rovnaký sneh aj ľad. V kolektívnych športoch hlava pri hlave a plece pri pleci. Pri individuálnych športoch na štarte dotiera v hlave večná otázka: Dokážem byť lepší ako tí predo mnou? A tí po mne dokážu byť horší? To je psychológia športu, nikto nemá nič dopredu zaistené, aj šťastie je slepé. Všetko sa deje teraz! V hlave, nohách, srdci. Tu rozpoznáš charakter človeka presne v momente, keď musí siahnuť na absolútne dno svojich síl.

Aj by som zabudla na to, že dnes 8. marca je deň žien. Ale od rána mi to pripomína reklama v rádiu.

Podnikateľ Boris Kollár je vďaka svojmu netradičnému životnému štýlu veľkým obľúbencom bulváru. Ochotne predvedie všetky svoje ženy i deti. Ale raz sa naozaj nahneval a rozhodol sa súdiť s vydavateľom Plus 7 dní. Výsledok je naozaj kuriózny a verím, že pobaví aj tých, čo nie sú milovníkmi bulváru.