Milí priatelia. Niektoré veci sú tabu, nehovorí sa o nich. Bolo to začiatkom deväťdesiatych rokov, po revolúcii. Babke zazvonil telefón. Babka, dobrá žena, človek starej školy, tvor dôverčivý, bez váhania zodvihla. „Dobrý deň, hľadám svoje korene, svojich predkov, boli zo Slovenska, z Jura,“ oznamoval pán s anglickým prízvukom, kdesi na druhom konci sveta. Potili sa mu ruky, chvel sa mu hlas, bol nedočkavý a plný očakávaní. „No s nami rodina určite nie ste,“ odpovedala babka nevzrušene.

Najprv sa zdalo, akoby sa mu do novej funkcie ani nechcelo. Veď má svoj golf, atraktívne herecké príležitosti aj slušné zabezpečenie. Splnil si všetko, po čom túžil, už treba len užívať život. Tak načo ďalšie výzvy? Ale Milan Kňažko sa napokon pre prezidentskú kandidatúru rozhodol.

Milí priatelia, som milovníkom kníh. No viac ako knihy mám rád ľudí a ich príbehy. Niekedy to, čo milujete, zaplaví váš život viac, ako je dobré. V rámci nepripútavania sa k ničomu som zrušil svoju domácu knižnicu. Poviete si „barbar“, alebo použijete priliehavejšie „somár“, a máte pravdu, lebo presne to som (ale nie pre zrušenú knižnicu). Kým však hodíte kameňom, dovoľte, aby som vám svoje pohnútky objasnil. Mal som v izbe stovky kníh. Upadol som do bludu a zhromažďoval ich v omyle, že budem múdrejší, lepší a krajší. Nič z toho sa neudialo. Začal som hľadať príčinu nezdaru.

Milí priatelia, zo sveta prichádzajú hlavne zlé správy. Hlavne sú ohavne namierené na mier. Mierka deformuje realitu. Je to ako s tým človekom, ktorý je na sto metrov iba terčom, no vo vzdialenosti jedného metra je to bytosť, ktorá potrebuje objatie. Možno je to pravda, veď objatie potrebuje každý. Ale Pilát sa pýta: „Čo je pravda?“ a následne vydá Krista katom. Pravda sa ohýba v rytme gumených obuškov a viera sa nevyznáva, ale priznáva. Priznám sa vám, nedokážem o tom už počúvať, nieto sa na to dívať. Nevládzem.

Milí priatelia, na svete je mnoho krás a pôžitkov, no pre mňa majú najväčšie čaro vône. Aké to asi bolo, keď Boh stvoril vesmír a zrazu zavoňali zakvitnuté záhrady. Púčiky, lupene, kvety. Do toho pracovité včely a zlatý med. Sladký, lepkavý, voňavý. Hneď sa zliezli medvede na koštovku. Aké to muselo byť opájajúce, keď prvýkrát zmokla hlina a prvýkrát začalo zahnívať lístie v jeseni. A keď v lete zavialo od rybníka a keď sa k oblohe vzniesla prvá vôňa makovníka... To sa zalizovali aj anjeli!

Má povesť prísnej moskovskej intelektuálky, no pritom je milým človekom. Tvrdí, že ruské ženy sú oveľa silnejšie než ruskí muži. Nebojí sa Putina, lebo sa nebojí smrti. Najvýznamnejšia súčasná ruská spisovateľka Ľudmila Ulická.

Milí priatelia, jednou z najnezmyselnejších vecí na svete sú nákupy. Nesmelo dodávam, že teda asi iba pre mňa. Lebo život a svet sa neustále točí okolo „biznisu“, okolo predaja a nákupu. Vklady, zisky, straty, výnosy, percentá a rabaty. Človek z tohto kolotoča vystúpiť nemôže, ale môže mu to celé poriadne liezť na nervy. Mne to aj lezie. Čo mi už chcel kdekto predať volovín. Cez telefón mi ponúkali bambusové ponožky so striebornou špičkou. Chceli mi odsať tuk, nafúknuť pery, vylepšiť prsia, zmerať cievy aj cholesterol. Predajcov týchto obskúrností som odmietol, no hrýzlo ma svedomie.

Milí priatelia, už dávno som nepísal o ženách. Nechcem si nejako prihrievať pisateľskú polievočku, ale bola by škoda nespomínať tieto výnimočné bytosti. Keď ich Boh stvoril, mal z toho určite radosť. A keby ich nebol stvoril, mal by výčitky svedomia. A keby tie výčitky nemal, tak by mu ich určite robili ženy, ktoré nestvoril. Tak pre pokoj v dome bol Adam chvíľu v kóme. No a keď sa prebral, chýbal mu kus rebra. Ďalej príbeh poznáme.

Milí priatelia. Žijeme v slobodných časoch, no napriek tomu mám zakázané písať o rybách. O tých v mori by som sa azda zmieniť mohol. Nemôžem však písať o rybách malých – akváriových. Vraj je to nemužné, smiešne, trápne a v istom zmysle aj nestatočné. „Budeš za blázna, radšej sa s tým nikomu nechváľ,“ poznamenala moja manželka, keď som jej povedal, že mám v práci akvárium. V ten deň sme v kine stretli bezdomovecky vyzerajúceho muža s igelitkami nabitými elektrosúčiastkami. Hovorím: „Hľa, rádioamatér.“

Milí priatelia, nedá sa písať len o témach ušľachtilých. Treba občas aj o tom zemitom, ľudskom, páchnucom, no očistnom. Už dlhší čas mám veľkú potrebu venovať sa veľkej potrebe. Zbaviť túto ošemetnú, dôverne známu tému úškľabku a neodôvodnej tabuizácie. Ale tak s ľahkosťou, nadhľadom a úctou. Ospievať ju dôstojne, ako by to urobil napríklad Homér. Predniesť o tejto činnosti niečo hlboké ako Seneca a priateľsky vrelé ako Filan. Trocha pateticky, trocha poeticky. Super, bomba, mega, špicová, miliónová veľká potreba. Samotné slovné spojenie napovedá, že nejde o obyčajnú potrebu.