Šesťdesiatdeväťročný odstupujúci taliansky premiér Mário Monti napokon koncom starého roka prekvapil a oznámil, že sa ako líder centristickej koalície zúčastní na februárových parlamentných voľbách. Pre Taliansko je to dobrá správa.

Sudičky im nadelili krkavčie matere, ktoré ich po narodení odložili do verejne dostupného inkubátora, zaručujúceho anonymitu. V Hniezdach záchrany sa našlo za osem rokov štyridsať detí. Veľa či málo? Zle položená otázka. Každý zachránený život je cenný.

Robert Fico nie je pre Poliakov príliš známym politikom. Posledným slovenským politikom, ktorého nad Wislou ako-tak registrovali, bol Mikuláš Dzurinda. To však bolo ešte na konci 90. rokov, keď sa Bratislava usilovne snažila o dobré vzťahy s Varšavou kvôli dobiehaniu zameškanej integrácie do EÚ a do NATO. Ani jedna z návštev Roberta Fica v Poľsku sa nevyznačovala niečím špeciálnym. Ak niečo zaujalo, tak to bola skôr jeho neúčasť 1. septembra 2009 v Gdansku, pri (pre Poliakov takej dôležitej) spomienke na vypuknutie 2. svetovej vojny. Slovensko vtedy reprezentoval „iba“ vicepremiér Dušan Čaplovič. Ospravedlnenie prezidenta Lecha Kaczynského za účasť Poľska na okupácii československého územia v roku 1938, ktorá sa dotkla aj slovenského teritória, tak zaznelo v neprítomnosti slovenského premiéra či prezidenta.

Pred niekoľkými rokmi som bol hospitalizovaný na oddelení traumatológie. Roztrhol som si achilovku. A tak som si všímal, čo sa na oddelení deje. Na konci týždňa priviezli postupne päť chlapov. Po výplate oslavovali aj koniec týždňa. Boli doudieraní, niektorí mali doráňané tváre. A niektorí nezvládali vlastný žalúdok. Bolo ich treba ošetriť, ale aj poumývať a obliecť do čistého. A potom sa dva dni o nich starať, aby sa mohli vrátiť v pondelok do bežného života.

Súčasná americká politika je frustrujúca pre tých, ktorí majú zafixovanú predstavu americkej federálnej vlády ako organizácie, ktorá napriek všetkým problémom vie efektívne reagovať. Rokovania o riešení takzvaného fiškálneho útesu boli svojou dysfunkčnosťou až šokujúce. K čiastkovej dohode prišlo až dve hodiny po silvestrovskej polnoci, keď sa viceprezident Joe Biden a líder republikánskej menšiny v Senáte Mitch McConnell dohodli na pokračovaní Bushových daňových úľav pre Američanov, zarábajúcich menej než 400-tisíc dolárov ročne, udržaní dolného limitu pre daň z bohatstva na 5 miliónov dolárov, a predĺžení podpory v nezamestnanosti na jeden rok.

Slovensko začína ďalší z radu krízových rokov, ktorých jedinou istotou je neistota. To ešte neznamená, že dianie za hranicami ovplyvní domáce udalosti viac než skutky tunajších politikov. Ale môže.

Ako písať o roku, ktorého najhoršia domáca udalosť sa stala už v jeho druhý deň? Čo môže byť horšie, než táto bezhlavá hlava a ňou spôsobené bezprávie? Práve to je nádej 2013.

Ako publicista sa nebudem tváriť, že nemám žiadne osobné záujmy. Žijem na Slovensku od roku 2004, zdaňujú ma podľa tunajšieho autorského zákona a zažil som tu štyri slovenské vlády: Dzurindova druhá vláda ma zhýčkala, Ficova prvá vláda mi spočiatku naháňala strach, a potom mi ponechala nízke dane, vláda Radičovej chcela moje daňové a odvodové zaťaženie jedným šmahom strojnásobiť a traumatizovala ma.

Babky demokratky je zvláštne označenie zvláštnych ľudí vo zvláštnej situácii. Bolo to v roku 1991, keď prvýkrát odvolávali Vladimíra Mečiara z postu predsedu vlády Slovenskej republiky. Odvolávala ho jeho domovská Verejnosť proti násiliu. Dôvody boli tristné – klamal, manipuloval, vydieral a konal v zásadných veciach na vlastnú päsť. Na vlastnú päsť a vo vlastnom záujme. Babky demokratky sa zhromažďovali hlavne pred budovou slovenského parlamentu. Mali v tvárach nenávisť a na perách „Mečiara si nedáme!“.

Keď pred dvoma týždňami zomrel Boris Strugacký a všimli si to i naše médiá, zdvihla sa na sociálnych sieťach celkom legitímna vlna nostalgického smútku. Spomenuli sme si na dôležitého a obľúbeného autora, respektíve spoluautora a ako to už tak býva, spomenuli sme si aspoň po smrti. Klasik, ktorý to najdôležitejšie napísal spolu s bratom Arkadijom, zosnulým v roku 1991.