Kto je ten masový vrah, ktorý v Nórsku zavraždil chladnokrvne najmenej 76 ľudí? Kto spáchal túto hrôzu? To sa pýtali milióny ľudí, keď im médiá sprostredkovali neuveriteľnú správu.

V týchto dňoch znova vychádza 300, zásadný grafický román Franka Millera a Lynn Varleyovej, ktorý môže v domácom prostredí fungovať ako dobrý príklad toho, prečo sa dá komiksom tak ľahko prepadnúť a prečo im zväčša prepadajú ľudia, na ktorých by to sotva kto povedal.

Minulý týždeň v Aténach opäť lietali kamene a zápalné fľaše. Krajinu ochromil generálny štrajk a do ulíc vyšlo 20-tisíc ľudí. Grécko nečelí len dôsledkom dlhovej krízy, ktorá sa vymyká kontrole, ale aj skúške svojej demokracie. Agresívne odbory, z ktorých časť tvoria presvedčení komunisti, akých u nás vidieť už asi len v archívnych filmových týždenníkoch či niektorých múzeách, by najradšej vzali aténsky parlament útokom v štýle dobytia Zimného paláca. Reakcie gréckej ulice sú pre Slováka, vycvičeného dvoma ťažkými dekádami postkomunistickej transformácie, nepochopiteľné. Gréci totiž majú kam chudnúť a na opasku im zostáva ešte dosť voľných dierok.

Dvadsiateho augusta 1941 sa v Bratislave narodil Július Satinský. To znamená, že keby žil, v týchto dňoch by oslavoval sedemdesiatku. A to je práve zaujímavé: hoci v decembri 2002 zomrel, jeho duch ako keby tu stále bol. Veď ako ináč vysvetliť to, že len čo o Julovi začala hovoriť jeho manželka Viera či dcéra Lucia, jeho kolegovia a priatelia Milan Lasica, Pavel Vilikovský či Kornel Földvári, alebo vydavateľ jeho „bratislavských" kníh Albert Marenčin či šéfredaktor .týždňa Štefan Hríb, na tvári sa im objavil úsmev. Ako keby sme sa už len pri spomienke na Jula všetci na chvíľu vrátili do toho veselšieho a krajšieho sveta, ktorý tu počas svojho života nenápadne vytváral.

Už dlhšie sledujem stretnutia v Bruseli s pobavením a odporom súčasne. Oni, vybíjaní eurolídri, sa zmôžu už len na umelé vety, ktoré zakrývajú realitu. A opakovane rozdeľujú, čo im nepatrí. Ako teraz.

Pod bežeckými traťami v St. Jakob im Walde je penzión, kde je príjemné dať si silný vývar s pečeňovými haluškami. Každého hosťa pri vchode do reštaurácie zaujme čosi ako oltárik. Na pódiu tróni elegantný drevený vyrezávaný stolík.

Televízne inscenácie sa vrátili. Nechýbajú statické zábery na jednoduché kulisy ani herci s viac divadelným ako televíznym prejavom. Akurát zápletky nevznikali pred sto rokmi v hlavách klasikov, ale písali ich najatí scenáristi, ktorým nejde o žiadnu originálnu výpoveď, ale len o to, aby ich divák neprepol.

Rok po povodniach a zosuvoch tvrdia niektorí občania najviac postihnutej obce Nižná Myšľa, že sa na nich všetci vykašľali. Ide o oprávnený pocit tých, čo prišli o dom a sú frustrovaní zo života v kontajneri?

Milujú ju malí aj veľkí, fajnšmekri aj fastfúdisti. Niekto uprednostňuje ostré ovocné chute, iný zas rigidne trvá na tom, že jej chuť musí byť pevne posadená na smotanovom základe. No všetkým rovnako zasvietia oči, keď sa im v ústach roztápa zmrzlina.

V nedeľu večer v divadle Aréna vykričal publiku hlavný hrdina hry Kukura našu kultúrnu priemernosť. Po vzore Bernhardovho Teátermachra im vmietol do tváre, že v televízií u nás vládne „priemernosť popoludňajších sérií v hlavnom vysielacom čase“, že nás nezaujíma svetová a ani vlastná klasika, že po Európe stoja rady mladých ľudí pred galériami a divadlami – a tu? No, tu nič.