Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Komiks – obcovanie s múzami

.juraj Malíček .časopis .umenie

V týchto dňoch znova vychádza 300, zásadný grafický román Franka Millera a Lynn Varleyovej, ktorý môže v domácom prostredí fungovať ako dobrý príklad toho, prečo sa dá komiksom tak ľahko prepadnúť a prečo im zväčša prepadajú ľudia, na ktorých by to sotva kto povedal.

Vlastne neviem, ako vyzerá obraz typického čitateľa komiksov, určite to však nie je žiadny z obrazov napĺňajúcich abstraktno-konvenčnú predstavu o introvertných mutujúcich uhrovitých čudákoch či o pseudodospelákoch zamrznutých v postpubertálnej traume neschopnosti normálnej sociálnej interakcie s opačným pohlavím. .komiks ako umelecký druh
Komiksy u nás čítajú predovšetkým ľudia, ktorým – ak uvažujú o umeniach – nevyhovuje predstava klasifikačno-normatívneho kánonu apriori rozdeľujúceho diela na vysoké a nízke, na umelecké a brakové, na hodnotné a prázdne, na náročnejšie a komerčné a tak ďalej. Lenže to už dávno nefunguje a celkom paradoxne, ak by fungovalo a boli by sme veľmi precízni v analýze (a zvolili príslušnú estetickú koncepciu vysokého a nízkeho), komiks by v jej rámci predstavoval vôbec to umelecky najvyššie, najhodnotnejšie, najlepšie, najumeleckejšie a tak ďalej. A neboli by to jalové reči, ale veľmi seriózna, argumentačne košatá, umeleckovedná filipika. Lenže na to tu nie je ani čas, ani priestor, a najmä to ani veľmi nemá zmysel.
Lebo o komikse, rovnako ako o všetkých ostatných umeleckých druhoch platí, že ak debaty o nich majú kamsi viesť, diskutujúci by mali o probléme aspoň čosi vedieť a čo je ešte dôležitejšie, mali by sa v ňom orientovať, jednoducho – v našom prípade – mali by nejaké komiksy čítať.
Tu kdesi by sme v rámci komiksov narazili na prvý problém – komiks dnes – komiks, ktorý je rovnako komerčnou komoditou ako umeleckým artefaktom, je autotematickým umeleckým druhom. Čo to znamená? Že je sám sebe témou, respektíve, že podstatná časť zásadných komiksov tvoriacich kánon toho umeleckého druhu existuje ako posttext dejín komiksu a dejín civilizácie čítajúcej komiks. Ak by napríklad súčasťou našej kultúry bol folklór spätý s fenoménom superhrdinstva, rozumeli by sme komiksu inak, aj by sme ho inak čítali a vlastne by sme na konci vôbec komiks nepotrebovali z hľadiska umeleckosti riešiť, tak ako neriešime literatúru, divadlo, kinematografiu či hudbu. .komiksová gramotnosť
Lenže takýto folklór nemáme, naša mainstreamová komiksová gramotnosť sa obmedzuje na porozumenie vtipnému komiksovému stripu (Garfield, Peanut´s/Búrske oriešky/Buráčiky – to kde vystupujú Snoopy, Charlie Brown, Woodstock atď., Dilbert, Calvin & Hobbes) a spoločná kultúrna pamäť nás navedie len k vnútorným stranám obálok časopisov Elektrón a ABC a k Jožinkovi, dieťaťu svojich rodičov). S tým si ale na Supermana nevystačíme.
Ale čo s tým? Zostane nám komiks navždy cudzí?
Nie, len sa treba zbaviť predsudkov a siahnuť po tých kusoch z komiksového kánonu, ktoré sú síce tiež autotematické, ale celkom inak. V prvom rade ignorujú tú vrstvu komiksu, ktorá je prvoplánovou kronikou superhrdinstva, v druhom, dôležitejšom, sa sústreďujú na praktické skúmanie komiksového jazyka jeho konfrontáciou s témami, ktoré sú principiálne „nekomiksové“, pričom prichádzajú k záveru, že takých tém jednoducho niet.
Komiks totiž dokáže spracovať akúkoľvek tému od holokaustu (notoricky známy Maus Arta Spiegelmana) až k rôznym podobám existenciálnej vykorenenosti (Padúcnica Davida B., Jimmy Corrigan, najmúdrejší chlapec na svete Chrisa Wara), pričom zvláda i teóriu o sebe samom (Ako rozumieť komiksu Scotta McClouda) a vlastne čokoľvek ďalšie. .300 x 3
300 je toho všetkého vynikajúcim príkladom, komiks, ktorý čítaný bez kontaminácie predsudkami priam vyčerpávajúco ilustruje, čoho všetkého je on sám (komiks) schopný.
Už sama skutočnosť, že 300 vychádza v priebehu desiatich rokov tretíkrát, je pozoruhodná, nielenže to v žiadnom prípade nie je zvykom a tradíciou už vôbec nie, ale znamená to aj, že 300 je skutočne komiks, po ktorom siahajú aj ľudia, ktorí inak komiksy nečítajú. 300 je výtvarným artefaktom, peknou dekoratívnou vecou na prezeranie, svojho druhu monotematickou výtvarnou monografiou, príbeh samotný by nemal nikoho prekvapiť. Grécko-perzské vojny, epizóda v Thermopylskom priesmyku, Leonidas a tristo Sparťanov proti Xerxesovi a jeho hordám. Česť, smrť a sláva. Jednoduché idey, civilizačné axiómy, ktoré môžeme spochybňovať, ale príjemnejšie je k nim vzhliadať. Komu by sa Millerova verzia nepáčila, komiks sám ho navedie k ďalším zdrojom, na prvom mieste je román nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Williama Goldinga The Hot Gates, na druhom Herodotove Dejiny, na treťom a štvrtom vojenská historiografia a stratégia (Thermopylae: The Battle for the West, Ernie Bradford; The Western Way of War, Victor Davis Hanson). Odporúčaná literatúra v komikse ešte nemusí nič znamenať, keď však človek otvorí napríklad toho Herodota, nájde na príslušných stranách ten istý príbeh s veľmi podobnou emočnou silou.
Herodotos je plný zdanlivo nepodstatných detailov, jeho Dejiny, súc jedným z pilierov histórie ako vedeckej disciplíny, by dnes v svojom žánri sotva obstáli, spájajú sa v nich totiž historické fakty s principiálne subjektívnymi interpretáciami, Herodotos je dokonca klebetný až bulvárny, hoci on sám by významu toho slova asi nerozumel, to všetko preto, aby jeho Dejiny boli skutočne ľudskými dejinami, teda čímsi, čo sa nás bezprostredne týka. Toto spojenie veľkých a malých dejín prijal Frank Miller za svoje, preto je rovnako ako Herodotos v prvom rade autentický. S faktmi pracuje voľne, to, čo chce pomenovať, sú kvality za faktmi. Atmosféra, pocit, postoj, vnútorné motivácie a tak ďalej. .komiks aj film
300 sa dajú veľmi ľahko prijať a veľmi ľahko odmietnuť, ak človek o nich skutočne premýšľa, v tom je komiks veľmi podobný svojmu filmovému spracovaniu režisérom Zackom Snyderom, ich prijatie alebo odmietnutie je však vedľajšie, ak príde k onomu aktu premyslenia. K nemu inšpiruje tak komiks, ako aj film. Jediným rozdielom je, že komiks to robí zjavnejšie (ale pozor, nie prvoplánovejšie, o prvom pláne radšej vôbec nehovorme, nehodí sa ani ku komiksu, ani k filmu). Každý z komiksových panelov 300 funguje ako samostatné výtvarné dielo, ako obraz, ktorý by pokojne mohol fungovať autonómne, nezávisle od obrazov predchádzajúcich a nasledujúcich. Kresba tušom mieri k figuratívnej abstrakcii, je schematická, nemá ďaleko k skicovitej skratke, v detailoch a portrétoch je však naopak často až hyperbolizujúca a vedie ku karikatúre, čím sa stáva expresívnou. Atmosféru zvýrazňuje farebnosť, 300 vyzerá, akoby ktosi koloroval dobové maľby na terakotových nádobách. Svet 300 je hnedý, červený a čierny, to vtedy, keď sa Miller ako výtvarník spolieha na výpovednú silu tieňa.
Laik bezpečne spozná, že 300 je nádherný komiks, vizuálne nádherný, aký veľmi dobrý je ako výtvarné dielo, o tom by azda vedel viac profesionál, aj toto by však bolo zbytočné. 300 totiž zostáva komiksom, umením sekvencie, syntézou slova, obrazu a medzery a platí o ňom presne to isté, čo o ostatných umeniach. Môže na nich parazitovať ktokoľvek, rady parazitujú na sebe navzájom, komiks na výtvarnom umení, výtvarné umenie na literatúre, literatúra na divadle, divadlo na hudbe, hudba na filme, film na komikse a tak ďalej, normálny grupák, každý s každým, všetci so všetkými, nikdy sa však nespustia s nikým, kto sa nechce spustiť s nimi. Múzy môžu byť na predaj, ale nikdy nebudú šľapky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite