Toto nie je román. Nie je to ani novelka. Je to „dlhá krátka poviedka“, ako autorka povedala v jednom rozhovore. Fo(s)ter sa dá bez problémov prečítať na jedno posedenie, no jeho atmosféra vás neopustí ešte veľmi dlho.

Karl Friedrich Hieronymus von Münchhausen alias Baron Münchhausen alias Baron Prášil vošiel do dejín ako najväčší klamár všetkých čias. Lož je s ním zrastená natoľko, že on sám je často vnímaný nie ako reálna historická osobnosť, ale ako literárna postava či Gottfrieda Augusta Bürgera, alebo Rudolfa Ericha Raspea, ktorí si však barónove fascinujúce historky nevymysleli, iba ich prerozprávali. Let na delovej guli, cesta na Mesiac a tak ďalej, na prvý pohľad neuveriteľné príbehy skutočného Baróna Prášila, ktoré však nemôžeme pokladať ani za lži, ani za klamstvá. Lebo Prášilova fantázia, ako každá iná, nie je ani klamstvo, ani lož, naopak, je to číra pravda, len pravda vyššieho rádu.

Ve Spojeném království už po dvě desetiletí od Maastrichtské smlouvy pomalu a nezadržitelně narůstá lidový odpor vůči EU, lépe řečeno proti integraci, proti federálnímu projektu vybudovat jednotný evropský národ a stát.

Fínsko. Krajina tisícich jazier a rozsiahlych lesov. Sauna. Sneh. Lyžovanie. Toto si predstavuje asi každý. Idyla! V takejto idyle žijem.

Mohol by to byť zaujímavý filmový scenár. Hlavný hrdina je pekný mladý muž, slušný, veriaci a k tomu ešte aj slávny. Po prudkom lete nahor však prichádza strmý pád. Aj katarzia?

Fínsko je známe ako idylická Krajina tisícich jazier a lesov. Život aj v najväčšom fínskom meste, Helsinkách, je v porovnaní s európskymi metropolami pokojný, nehovoriac o menších provinčných mestách. A takým menším provinčným mestom je aj Jyväskylä v strednom Fínsku.

Je to už dávno, čo som bol na stáži v rakúskych novinách Kleine Zeitungen v Klagenfurte. Mimochodom, idylické miesto. Alpy, krásne, priezračné a v lete aj teplé jazerá, otvorený kraj na juh Európy, svojím spôsobom úplná blahobytná idyla. Na starosť ma dostal jeden novinár, z môjho pohľadu postarší, v tom roku 1992 elegantný štyridsiatnik. „U nás sa cez víkend mestá vyľudnia, ľudia odchádzajú na svoje chaty a chalupy,“ hovoril som mu. Čudoval sa. „Tu v Rakúsku si vlastný víkendový dom môžu dovoliť len najbohatší. Hmm, to je naozaj zvláštne.“

Čerstvý držiteľ druhého Českého leva za hudbu k filmu Ve stínu (predtým Kuky sa vracia) aj troch divadelných Dosiek, skladateľ Michal Novinski, tvrdí, že hudba vo filme pomáha vyjadriť myšlienku vtedy, keď sa už ničím iným, textom ani obrazom, vyjadriť nedá.

V roku 1987 som si v Moskve zašiel na slávny seminár veľkého matematika, nevidiaceho Leva Pontrjagina. Na moje prekvapenie sa v ňom nehovorilo o matematike, témou bol občiansky odpor proti „perebroske“, do ktorej sa zapojil aj osobne Pontrjagin. Perebroskou sa nazýval gigantický projekt nasmerovania vodnatých severných riek do Kaspického mora. Dôvodom bol dlhodobý nevysvetlený pokles jeho hladiny v minulosti a starosti, ktoré to spôsobovalo ťažbe ropy. Lenže v roku 1987 už hladina stúpala a napriek tomu sa perebroska projektovala ďalej.

Nestáva sa často, aby upútavka na film bežala už trištvrte roka pred jeho premiérou. Hollywodsky film The Lone Ranger mal všetky predpoklady, aby sa stal v tomto lete kasovým trhákom. Jednu z hlavných úloh si zahral Johnny Depp, na režisérsku stoličku si sadol Gore Verbinski, čiže dvojica, ktorá stojí za megaúspešnými Pirátmi z Karibiku. Lenže ich The Lone Ranger sa napriek všetkým predpovediam blockbusterom nestal.