Polícia vyšetrovala škandalózne prevody pozemkov vo Veľ kom Slavkove viac ako päť rokov. Reštituentku Hildegardu Schulzovú ani jej vnuka Waltera Wiesnera, ktorí vedia o pozadí celého kšeftu, však dodnes nevypočula. Vyšetrovatelia totiž netušili, že dnes 96-ročná žena žije vo Švajčiarsku.

Kauza sa nekončí. V januári ktosi Sergejovi Filinovi, umeleckému riaditeľovi Štátneho baletu Veľkého divadla v Moskve, cestou z predstavenia oblial tvár aj oči kyselinou. Polícia neskôr obvinila sólistu divadla Dimitričenka. A spolupracovníci divadla teraz spochybňujú jeho vinu.

Pred 330 rokmi sa v Terchovej narodil Juraj Jánošík. Zbojník, ktorý sa časom stal symbolom našej krajiny, národným hrdinom. Udialo sa tak až po jeho smrti. Pripomeňme si, ako sa odohrala.

Je štvrtý marec, vyše 35 °C a každý chládok je spása pred páliacim slnkom. Celá Keňa žije prezidentskými voľbami, a tak aj ja ostávam doma. V slovenských médiách a na sociálnych sieťach čítam sťažnosti na deravé cesty, a hoci nechcem zľahčovať, smejem sa. Každý, kto bol v rozvojovej krajine, vie, že môže byť aj horšie.

Karla Schwarzenberga by som za prezidenta volila všetkými desiatimi, hlavou aj srdcom. Je to výnimočný človek, ušľachtilý, súcitný, akčný. Nie je konformista. Jeho talent spočíva aj v tom, že má čuch na ľudí, obklopuje sa tými, ktorým verí a jeho zdroje sú dôveryhodné a rýchle. Svoj pobyt na tejto zemi pochopil ako verejnú službu a podľa toho sa správa. To, že postúpil do druhého kola prezidentských volieb, je zázrak a zázrakom ostane, aj keby Zeman svojou perfídnou hrou o Benešove dekréty zmobilizoval k urnám všetku luzu.

Nedá sa mi inak, len o tom písať, i keď je to ťažké.. Ako opísať pocity, omráčenie z nádhery, keď som si pustil najnovšiu Mikiho nahrávku? Keď hľadám, v čom to je, čo je to, čo ma zložilo a zároveň prebralo, vlialo mi energiu a radosť a rozkoš.. A úctu, pokoru a pochopenie...

Ťažko si vieme spomenúť na moment, keď by americká zahraničnopolitická elita pôsobila tak jednotne, ako to ukazuje teraz pri svojich zhrozených reakciách na perspektívu jednostranného izraelského útoku na Irán.

Wittgensteinov výrok, sploštený už pomaly na floskulu, „O čom nemôžeme hovoriť, o tom treba mlčať“ nás ponecháva akoby v absolútnom tichu pred tým, čo presahuje naše verbálne schopnosti. Bol to John Cage, jeden z najoslobodzujúcejších duchov 20. storočia, kto zistil, že žiadne absolútne ticho nejestvuje (veď aj v anechoickej komore zvukového vákua počuť zvuky vlastného žijúceho tela) a že za hranicami jazyka je vlastne priestor nekonečných možností, ktorými môže disponovať paradigmaticky inakostná hudba, transponovaná zvukmi netónovej povahy.

Niekto musí zostať stáť na schodoch do lietadla, povedať posledné zbohom, držať vreckovku a utrieť zaslzené oči. Niekto tu musí zostať, aby bolo komu posielať listy, farebné pohľadnice a aby bolo komu volať zo všetkých tých diaľok. Niekto musí zostať, aby sa mohol starať o dom, kedysi plný detí a príbuzných, aby mal kto poliať kvety a starať sa o psa, ktorého tu museli nechať.

Žijeme históriu, akurát nám to nedochádza. Sme príliš blízko, aby sme si uvedomili, že to, čo sa deje práve teraz, môže byť historický míľnik. Niektoré takéto míľniky nás priamo ovalia a prefackajú, iné sa udejú tak nenápadne, že si ich vlastne ani nevšimneme.