Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

300 slov o Cageovi

.julo Fujak .časopis .hudba

Wittgensteinov výrok, sploštený už pomaly na floskulu, „O čom nemôžeme hovoriť, o tom treba mlčať“ nás ponecháva akoby v absolútnom tichu pred tým, čo presahuje naše verbálne schopnosti. Bol to John Cage, jeden z najoslobodzujúcejších duchov 20. storočia, kto zistil, že žiadne absolútne ticho nejestvuje (veď aj v anechoickej komore zvukového vákua počuť zvuky vlastného žijúceho tela) a že za hranicami jazyka je vlastne priestor nekonečných možností, ktorými môže disponovať paradigmaticky inakostná hudba, transponovaná zvukmi netónovej povahy.

Cage, poučený Duchampom, Cowellom, Satiem a Suzukim, vedel geniálne hravo a podnetne usúvzťažniť umeleckú  Náhodu a Zen, indeterminizmus a múdrosť kóanu, a to nielen v hudobnom geste, v ktorom je akýkoľvek zvuk „tehotný“ iným než konvenčným významom. Cage otvára uši nášho (ne)vedomia v načúvaní sveta okolo (aj v) nás v jeho takosti. Vo všetkom, čo robil, zostáva výzvou – nielen umelecky, ale i kultúrne a celospoločensky – najmä dnes, v časoch úpadku, „fakeizmu“, kamuflovania, agónie systémov, ale i dozrievajúcej zmeny.
Jeho 4´33´´ sa občas neodôvodnene prirovnáva k Buddhovmu tichému kóanu s bielou ľaliou. Podľa jeho priateľa Lucky Moskoa však súvisí skôr s Cageovou slohovou prácou, ktorú napísal vo veku štrnástich rokov. Okrem iného v nej píše, že ak by všetci ľudia na zemi v jednom momente prestali na minútu vykonávať činnosť, ktorej sa venujú, a započúvali sa počas nej do zvukov okolo, potom by sa možno svet zmenil. Počul som nahrávku, kde tento sloh číta samotný Cage už ako vetchý, ale jarý starec pár mesiacov pred smrťou – je to uchvacujúce načúvanie...

Autor je hudobný skladateľ, hudobník a hudobný vedec.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite