Keď som si prvýkrát obula kolieskové inline korčule, bolo leto roku 1989 a ešte ich nikto nemal. Ľudia sa ma snažili chytiť na ulici, aby zistili, čo to mám na nohách. Ubzikla som ľahko a letela ďalej, svet sa premenil na klzisko. Zázrak bol aj to, ako sa mi ich podarilo získať. Kúpil mi ich chalan, ktorý hrával hokej a cestoval často na západ. Bolo leto, pražilo slnko a hokejista zaúčal frajerku jazdiť na zázračných korčuliach, ktoré kúpil pre ňu a jej to vôbec nešlo. Dievča odmietalo pokrčiť nohy a každý jej pokus odlepiť sa od lavičky sa končil fiaskom. Mala som sucho v hrdle.

Procházka zakladá stranu Radoslav Procházka, ktorý skončil v prvom kole prezidentských volieb tretí, so ziskom viac ako dvadsaťjeden percent hlasov, minulý týždeň oznámil, že chce založiť novú politickú stranu. Tvrdí, že týmto krokom sa chce pokúsiť o morálnu a generačnú premenu štátu. „Ak by som bol presvedčený, že reštart sa dá dosiahnuť na poli súčasnej opozície, neurobil by som tento zásadný krok,“ zdôvodnil Procházka svoje rozhodnutie.

Ešte stále mám problém uveriť, že aj moje sny sa môžu stať skutočnosťou. Stalo sa to už párkrát, ale keď sa plnia už aj tie najkrajšie, je mi to, v dobrom slova zmysle, podozrivé. Chodila som na túto pláž v Indii od roku 2005. Bola vtedy plná dredových travelerov, obstarožných hipíkov, mladých backpackerov, neskazených Indov a nefalšovanej, ničím nerušenej spirituálnej romantiky. Bola som, tak ako všetci, čo sem kedy prišli, očarená. A tak ako ostatní, aj ja som sa vracala. Pravidelne, každý rok, na mesiac.

Koncom 90. rokov som raz sedel v Moskve pred Puškinovým pamätníkom a pil pivo. Vtedy sa to ešte dalo. Po chvíli si ku mne prisadol nedôveryhodný človek. Bradatý, strapatý, v zodratých topánkach, skrátka, bezdomovec. Sedel ticho, zamyslene, ani pivo si odo mňa nepýtal. Tu k nemu podišiel ešte podozrivejší typ v sivom obleku, vlasy na ježka, zjavný sobášny podvodník. Na moje veľké prekvapenie sa títo dvaja čudáci začali zhovárať o vedcovi a filozofovi kozmistovi V. I. Vernadskom, o jeho učení o biosfére a noosfére.

O Američanoch mi najviac povedali Tom Sawyer a Huckleberry Finn. Spájali zmysel pre podnikavosť so spravodlivosťou a vážnosť s humorom. Štyri desaťročia do nás síce vtĺkali vety o hrôzostrašnom americkom kapitalizme a imperializme, proti ktorému sa majú spojiť proletári všetkých krajín a pravidelne protestovať žiaci všetkých škôl, ale ani pri tradičnom slovenskom kultúrnom antiamerikanizme to nepomohlo. Príliš som mal rád rockovú hudbu, bítnikov, Vonneguta, western a všetkých skvelých amerických hudobníkov, prozaikov, básnikov, výtvarníkov, filmárov. A samozrejme hokejistov a ľahkých atlétov.

Hokej je naším barometrom zimnej olympiády. A keďže turnaj pre nás trval len päť dní, zaostali sme za očakávaniami – výsledkami a najmä hrou.

Už sú to takmer dva roky, čo tu panuje beznádejná nálada. Smer prisilný, opozícia prislabá, málo reformných nápadov, veľa prázdnoty a tupej moci. Toto obdobie sa však možno práve končí.

Skoré vstávanie, obmedzený jedálniček, veľa potu a driny. Ale k tomu aj GPS alebo tablet. Tieto veci majú spoločné jedno – patria k vrcholovým športovcom, ktorí sú čoraz viac posadnutí číslami. Kde sa končí ľudský výkon a začína sa súboj technológií?

Kapela Talkshow nedávno vypustila von svoju v poradí druhú štúdiovku. Album s názvom Kunst sa teší obľube kritikov i fanúšikov. V poradí tretí singel z neho, Shadows, sa dočkal i vizuálneho spracovania v podobe veľmi kvalitného videoklipu. Ten sa nakrúcal vo viedenskom Prátri a momentálne rotuje i na hudobnej stanici MTV.

Tento rok nebol výnimočný. Všetko kľúčové, čo sa dialo na Slovensku aj vo svete, malo svoj pôvod v rokoch minulých. Pre mňa osobne však bola výnimočná jedna obava a jeden experiment.