Po prvý raz za celý nepredvídateľný polročný „ukrajinský“ vývoj nastala chvíľa, ktorá sa dlhé roky očakávala. Európske súdy v Haagu a v Štrasburgu minulý týždeň rozhodli o nezákonných, medzinárodne neprípustných metódach ruského štátu.

Sťahujeme sa, do väčšieho, do lepšieho, už to zopár rokov trvá, a zopár rokov to ešte trvať bude, ale nakoniec sa nám to podarí. Presťahujeme civilizáciu na internet. Kultúrne statky, poznanie, informácie, fakty, príbehy, všetko sa presúva online, aby bolo k dispozícii cez pár klikov.Už dnes je suma toho, čo už sa nám podarilo presťahovať, nepredstaviteľne veľká, takže si ju ani nepredstavujme.

Druhého augusta oslavujú františkáni sviatok Porciunkuly. Voľný preklad z taliančiny je čiastočka zeme. Na tejto čiastočke zeme stojí už približne 900 rokov malý, no zázračný kostol Panny Márie Anjelskej. Tu našli útočisko prví františkánski bratia, tu sa udiali všetky kľúčové okamihy františkánskeho hnutia, keď ešte nikto netušil, že raz nad tým kostolíkom vyrastie ozrutná bazilika a tým vznikne kostol v kostole. Pre tento kostolík František zázračne vybavil odpustky, aké mali dovtedy len tri baziliky sveta. Sem ušla skoro ráno na Kvetnú nedeľu aj Klára, ktorá potom založila Klarisky a stala sa svätou. A tu našla Františka aj sestra smrť.

Diskusia o sociálnom štáte u nás prebieha dlhé roky. Názory sú jednoznačne vyhranené a vo veľkej miere závisia od zaradenia ich nositeľov na klasickom politickom spektre.

WHO proti ebole Vírus ebola zasiahol krajiny západnej Afriky tak ako ešte nikdy v zaznamenaných dejinách. Zabíja ľudí v Guinei, Libérii a Sierre Leone a lekári očakávajú, že bude vyčíňať najmenej do konca tohto roka. Choroba sa zrejme rozšírila kontaktom s nakazenými zvieratami, medzi hlavných „podozrivých“ patria netopiere kalone, ktoré sú hostiteľom vírusu.

Jozef Kukuča, rodák z Bošáce a čerstvý absolvent obchodnej školy, mal devätnásť rokov, keď narukoval. Po krátkom výcviku ho čakal rumunský front. Vojnu prežil a ako zrelý muž napísal spomienky pre svoje deti. Poskytla nám ich jeho dcéra Tatiana. Z pamätí Jozefa Kukuču sme vybrali najzaujímavejšie pasáže.

Ako každý rok, aj toto leto strávia desaťtisíce Slovákov dovolenku na brehoch Jadranského mora. Vody, pri ktorých dnes turistky nenútene zhadzujú vrchný diel plaviek, zažili pred storočím vojnové operácie rakúsko-uhorského námorníctva. Slováci pri tom nechýbali.

Vyučený obuvník Jozef Klempa mal sotva dvadsať rokov, keď v lete 1914 vypukla prvá svetová vojna a on musel narukovať do rakúsko-uhorskej armády. Domov sa vrátil až v lete 1920 ako československý legionár. O tom, čo videl a zažil medzitým, si viedol pozoruhodný denník.

Veľká (ako sa jej hovorilo predtým) či prvá svetová (ako sa jej hovorí dnes) vojna bola najväčšou tragédiou Európy za posledných dvesto rokov. Bola skutočnou samovraždou Európy; ranou, z ktorej sa už ako civilizácia nespamätala. Bola oveľa väčšou tragédiou než druhá svetová vojna, ktorá bola heroickým zápasom proti protivníkovi, ktorého z morálneho hľadiska bolo nevyhnutné poraziť, pretože prvá svetová – na rozdiel od tej druhej – bola vlastne zbytočná.

Pravidelne niekoho sobášim. Teraz je sezóna. V lete 2011 ma z Bratislavy do Tomášova viezol taxikár. Keď sa dozvedel, že tam idem sobášiť, vraví mi: „Cha, myslíte si, že tí dvaja navždy spolu vydržia? Dnes to už nie je tak ako v čase našich rodičov. Dávam im päť rokov. Ak vydržia desať, tak dole klobúk pred nimi a ak vydržia pätnásť, tak im osobne prídem potriasť rukou. A ja som vydržal osemnásť rokov, potom to skončilo.“