Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Za cisára na Jadrane

.lukáš Krivošík .časopis .prvá svetová vojna

Ako každý rok, aj toto leto strávia desaťtisíce Slovákov dovolenku na brehoch Jadranského mora. Vody, pri ktorých dnes turistky nenútene zhadzujú vrchný diel plaviek, zažili pred storočím vojnové operácie rakúsko-uhorského námorníctva. Slováci pri tom nechýbali.

Jozef Gašpar, študent obchodnej akadémie v Martine, mal práve sedemnásť, keď dostal pohľadnicu od svojho bývalého spolužiaka Viliama Malka. Ten rok predtým odišiel na more. Na pohľadnici bola trojkomínová rakúsko-uhorská vojnová loď, plaviaca sa nádhernými modrými vlnami. Malko písal Gašparovi, že sa práve touto loďou plaví do Južnej Ameriky: „Sedím na palube, nohy opáľam nad morom a potešujem sa zlatým slncom a červeným vínom.“ Fantáziu rodáka z obce Rakovo opantala vôňa exotiky, ktorá na neho sálala z kamarátovej pohľadnice. Nepotreboval viac.
Ako neskôr Gašpar, známy už pod menom Tido J. Gašpar, napísal vo svojich Pamätiach: „Nezmestil som sa doma do kože, tu mesiac pred maturitou zobral som nohy na plecia a hybaj svetom. Zverboval som sa za mornára.“ Dňa 1. marca 1911, týždeň pred svojimi osemnástimi narodeninami, vstúpil v Pule do cisárskeho a kráľovského (c. a k.) vojnového námorníctva. Mal tam stráviť bezmála osem nasledujúcich rokov.

.tvrdý chlebík matróza
Slovákov, ktorí slúžili v námorníctve dualistickej monarchie, nebolo mnoho. Z ozbrojených síl hrala prím armáda. Hoci to bol práve v Sarajeve zavraždený arcivojvoda František Ferdinand, ktorý podporil rozvoj rakúsko-uhorskej námornej sily. Počet Slovákov, ktorí slúžili v tom čase na mori, sa pokúsil odhadnúť český historik René Grégr podľa brancov, udávajúcich slovenčinu ako svoju materčinu. „Bolo ich málo a to v ročníkoch 1910 až 1913 postupne 15, 10, 34 a 26, celkom teda 85,“ píše v článku pre časopis Vojenská história. Celkový počet námorníkov, ktorí sa hlásili počas prvej svetovej vojny k slovenskej národnosti, sa mohol podľa neho pohybovať okolo čísla 120.
Keď Jozef Gašpar prvýkrát videl vojnové plavidlá, kotviace v prístave, preľakol sa. Realita mala totiž ďaleko od exotickej idylky Malkovej pohľadnice: „Videl som robustných matrózov, ktorí sa ruvali s prácou po palubách. Niektorí boli zafúľaní, niektorí sa pasovali s veľkými lanami, ba niektorí sa i driapali po stožiaroch. Pri niektorej lodi sa hrozne namáhali niečo z člnov vynášať hore. Inde zase nakladali uhlie a pohľad na nich bol odstrašujúci. Zmocnil sa ma strach. Bože, či to i mňa čaká?“ Sotva dospelý chlapec čoskoro okúsil tvrdý námornícky dril. Na to, aby loď fungovala, musela byť jej posádka zohratá ako hodinky, čo v prípade rakúsko-uhorského námorníctva komplikovala skutočnosť, že sa mužstvá skladali z asi tucta národností. Neraz brachiálne vynucovaná disciplína sa teda javila ako nevyhnutnosť. „Nejeden druh sa zastrelil, nejeden dezertoval a nejeden sa dostal do ťažkého žalára. Boli to neľahké krútňavy. No, zaplať Pán Boh, obstál som.“
Gašpar bol cez druhú svetovú vojnu šéfpropagandistom slovenského štátu. Po jej skončení ho odsúdili na doživotné väzenie, z ktorého sa dostal po niekoľkých rokoch vďaka amnestii. Gašparovo pôsobenie za druhej svetovej vojny v službách ľudáckeho režimu zatienilo jeho mladícke námornícke dobrodružstvá, ktoré prežil počas tej prvej. No v medzivojnovom období to bol talentovaný spisovateľ a pútavý vyprávač, ktorý mnohé tieto zážitky spracoval vo forme próz. A zanechal tým v slovenskej literatúre jedinečné svedectvo o námornej vojne na Jadrane. Svoje prózy píše nielen z pohľadu Slovákov, ale aj Talianov (Ignotus z ponorky), Juhoslovanov (Námorníci), ba dokonca, v poviedke Milenec vetrov je hlavnou postavou melancholický židovský chlapec Felix Singer.   

.prekvapení Taliani
Jedným z paradoxov prvej svetovej vojny bolo, že hoci jej predchádzali finančne nákladné námorné preteky v zbrojení, po vypuknutí nepriateľstiev si každý štát drahé hladinové bojové plavidlá šetril. A tak väčšinu času zaháľali veľké lode v prístavoch, zatiaľ čo na otvorenom mori sa realizovali najmä ponorky a menšie plavidlá. Za prvej svetovej vojny došlo tiež k pokusom nasadzovať námorné letectvo. Neskôr, počas 20. storočia, práve lietadlá zmenili charakter námornej vojny. V každom prípade, hlavné flotily bojujúcich štátov sa stretli len v niekoľkých väčších bitkách. Aj tie sa končili skôr nerozhodne. Príliš odlišné to nebolo ani na Jadrane.
Počas roka 1914 tu dochádzalo len k sporadickým konfliktom medzi Francúzmi a Britmi na jednej strane a Rakúsko-Uhorskom na strane druhej. Lode c. a k. námorníctva ostreľovali pobrežie Čiernej Hory a obe strany kládli do vĺn míny. Niekoľko úspešných zásahov sa podarilo ponorkám. Dynamika vojny na Jadrane sa však zmenila 23. mája 1915, keď Taliansko zradilo Trojspolok a pridalo sa na stranu Dohody vyhlásením vojny Rakúsko-Uhorsku. C. a k. námorníctvo reagovalo na svoje pomery prekvapivo promptne. „Všetko loďstvo ešte za tmy razom vyrútilo sa zo zátoky na otvorené more a skrútilo sa na juh, smerom na Anconu,“ opisuje udalosť Gašpar v poviedke Adam Čupaj a Božia ruka.„Komíny chrlili dym do pomaly sa rozvidňujúcej májovej oblohy a vrtule habarkovali vodu. Za loďami ťahali a vlnili sa spenené striebristé brázdy a more bolo naďaleko-široko zorané.“
Cieľom prekvapujúceho útoku boli mestá na talianskom pobreží Jadranu ako Ancona, či Rimini. Delá rakúsko-uhorských plavidiel ostreľovali z mora vojenské i civilné ciele vrátane železničnej trate. Išlo o „smrtný koncert rozličných kalibrov“, ako o ňom píše Gašpar. „A keď sa vysoká veža Ancony zosypala, mal som dojem, že sa v žiali hodila na rozstrieľané mesto.“ Próza Adam Čupaj a Božia ruka sa odohráva na palube ľahkého krížnika Admiral Spaun. Predstavte si rýchlu, 130-metrov dlhú loď so štyrmi komínmi a siedmimi delami kalibru 100 milimetrov. No útok na talianske pobrežie je len pozadím príbehu dvoch slovenských členov posádky. Rozprávač, ktorý už má hodnosť a veliace zodpovednosti, tu z úzadia opisuje trampoty Adama Čupaja.
Keďže Čupaj je trochu ťažkopádny, od srdca dobrák, zbožný a jazyky veľmi neovláda, stáva sa ľahkým terčom posmechu mužstva. Iní námorníci ho ponižujú a prideľujú mu najťažšie roboty. Rozprávačovi je Čupaja, ktorý príkoria bez odporu znáša, ľúto. Čitateľovi rýchlo dôjde, že Adam Čupaj je tak trochu symbolom celého slovenského národa a jeho osudu na začiatku 20. storočia. Po návrate flotily do prístavu začne jeden drobný námorník z Viedne do Čupaja rýpať. Vyzve ho na zápas. No Čupaj neodhadne svoju silu, zdvihne matróza do vzduchu a šmarí ho o zem. Ten pri tom dušu vypustí. Zvyšok vojny strávi Čupaj vo väzení. No svojím skutkom si, paradoxne, vyslúžil rešpekt. „Na lodi stal sa povestným,“ píše Gašpar. „Ba temer celým loďstvom rozniesla sa jeho sláva. Denne ho spomínali, že vtedy, keď flota nabila Talianov, Slovák Adam Čupaj smrteľne trepol o zem Viedenčana...“

.zablokované loďstvo
Rakúsko-uhorské vojnové námorníctvo nemohlo počtom lodí konkurovať najväčším námorným mocnostiam svojej doby. No bolo dostatočne silné, aby v Stredomorí čisto svojou existenciou viazalo francúzske, talianske loďstvo a tiež niekoľko britských lodí. Neskôr dokonca vlastné plavidlá do Stredozemného mora vyslali aj Japonci, ktorí v prvej svetovej vojne bojovali na strane Dohody. Spojenci blokovali 75 kilometrov široký Otrantský prieliv medzi opätkom Apeninského polostrova a pobrežím Albánska. No ich úsilie zabrániť prenikaniu rakúsko-uhorských plavidiel do Stredomoria nemalo veľký efekt voči ponorkám.
V Otrantskej úžine sa v máji 1917 odohrala aj jedna z najväčších námorných bitiek jadranského javiska prvej svetovej vojny. Rakúsko-uhorská eskadra, zložená predovšetkým z ľahkých krížnikov a torpédoborcov triedy Tátra, uskutočnila nájazd na spojenecké lode. Velil im ambiciózny námorný dôstojník menom Miklós Horthy. Výsledok bol typický: Hoci spojenci mali prevahu, nepodarilo sa im c. a k. eskadru zničiť. Na druhej strane, rakúsko-uhorské lode nedokázali úspešný nájazd využiť na zmenu strategických pomerov na Jadrane. Blokáda Otrantského prielivu trvala naďalej.
Admirál Horthy bol posledným veliteľom rakúsko-uhorskej flotily. V lete 1918 plánoval ešte jeden útok proti blokáde Otrantského prielivu. Jadrom a pýchou c. a k. hladinového loďstva boli štyri veľké bojové lode (takzvané dreadnoughty). Jednou z nich bola Szent István. Počas cesty ju zasiahol malý taliansky torpédový čln. Potápanie tejto lode sa dokonca podarilo zachytiť filmovou kamerou. Agóniu „Svätého Štefana“ spomína aj Gašpar vo svojich Pamätiach: „Z boku, na ktorý sa loď prevaľuje, ľudia sa driapu na druhý bok. Ten vyčnieva do výšky ako viacposchodové monštrum. V smrteľnom zúfalstve, v snahe zachrániť sa ľudia sa púšťajú po boku lode dolu do hĺbky.“Pri potopení lode Szent István zahynulo 89 mužov. Horthy následne operáciu zrušil a flotila sa vrátila do prístavu.

.výbuch
Čoskoro mal nastať koniec aj celého c. a k. námorníctva. Jeho smrteľné kŕče sprevádzali nepokoje a vzbury. Rozklad habsburskej „maríny“ Gašpar umelecky stvárňuje v próze Červený koráb. Odohráva sa na palube ďalšej pýchy dualistickej monarchie: bojovej lode Viribus Unitis, ktorá kotvila v Pule. Na prelome októbra a novembra 1918 sa vojna končí a Rakúsko-Uhorsko sa rozpadá. Námorníci sa rozhodujú, či ich vzbura má dostať sociálny, alebo národný charakter. Tretinu námorníctva totiž tvoria Chorváti a Slovinci. Práve bol vyhlásený ich juhoslovanský štát, ktorému posledný rakúsko-uhorský panovník Karol prenecháva zvyšné lode.
Kapitán Janko Vuković-Podkapelski sa usiluje presvedčiť mužstvo, aby sa podriadilo novovytvorenému štátu Srbov, Chorvátov a Slovincov. Vtom sú zajatí dvaja talianski potápači, ktorí podmínovali loď. Nastáva výbuch a plavidlo s 20-tisíctonovým výtlakom klesá ku dnu. Taliansko si po rozpade Rakúsko-Uhorska neprialo nového konkurenta na Jadrane. A tak preventívne zničilo najsilnejšiu bojovú loď v námorníctve nového štátu. Zahynulo pri tom štyristo ľudí. „Sťažeň je chvíľu ako veľký kríž, pichnutý do mora nad čerstvý hrob červených stroskotancov,“ píše Gašpar. „Kríž, posledný odznak všetkého, vyčnieva chvíľu nad morom a sám sa prepadúva, lebo rov matrózov na cintoríne mora býva bez znaku.“

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite