Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dva roky vojenčiny

.jozef Kukuča .časopis .prvá svetová vojna

Jozef Kukuča, rodák z Bošáce a čerstvý absolvent obchodnej školy, mal devätnásť rokov, keď narukoval. Po krátkom výcviku ho čakal rumunský front. Vojnu prežil a ako zrelý muž napísal spomienky pre svoje deti. Poskytla nám ich jeho dcéra Tatiana. Z pamätí Jozefa Kukuču sme vybrali najzaujímavejšie pasáže.

Pre vojenčinu som sa nevedel nijako nadchnúť. Bol to iste vplyv mojej českej výchovy, ktorá v armáde videla len nástroj na udržanie nenávidenej monarchie. V daných pomeroch si mohol človek utvoriť k armáde a vojne len „švejkovský“ pomer. Hašek to odpozoroval verne a jeho kniha o vojakovi Švejkovi je historickým dokumentom. Takým „dobrým vojakom Švejkom“ som bol aj ja. Možno preto som to nikam nedotiahol a slúžil som vyše dvoch rokov ako obyčajný vojak.
Narukoval som 1. augusta 1916 do Trenčína k 15. pluku domobrany (honvédi), u ktorého slúžil aj môj otec. Pluk mal maďarské velenie. Vojenský výcvik bol veľmi povrchný a krátky. Netrval ani tri mesiace. Inštruktormi boli najčastejšie vojaci bez hodnosti, ktorí už boli na fronte, a mladí kadeti zo školy rezervných dôstojníkov, ktorí brali vec veľmi vážne, ale nikto sa ich nebál. Skutočným postrachom bol ďalej slúžiaci Šupák, ktorý bol samovládcom v celom tábore. Vrátil sa z frontu s metálmi a so zmrzačenou pravou rukou, ale slúžil ďalej, lebo armáda bola jeho živel. S obľubou fackoval vojakov svojou ľavou rukou.
Čoskoro som pochopil, že vo vojne je najvýhodnejšie byť nenápadný, jednoduchý a podľa okolností aj hlúpy vojak. Vždy niečo niekde neklapalo a odniesli to šarže, ktoré si vo vojne netrúfali vojakov preháňať. Vedeli totiž, že na bojisku by na to mohli doplatiť. Vojaci v bojoch často zastrelili vlastných dôstojníkov aj poddôstojníkov, aby si s nimi takto vybavili účty.
Vyhýbal som sa aj rôznym kurzom, lebo z toho vyplývalo exponovanejšie zadelenie. Ale keď som sotva po trojmesačnom výcviku mal byť zaradený do „maršbataliónu“, prihlásil som sa do telefonického kurzu, ktorý bol v Prešporku. Do kurzu som dostal novú uniformu a nové baganče, ktoré som si dal prešiť. Lenže potom mi boli malé a odrali mi nohu tak, že som musel prvé dni v Bratislave chodiť s palicou. Vyšiel som si takto do mesta a stretol generála, ktorý ma zastavil. Zľakol som sa, že ma bude karhať pre zlé vojenské salutovanie. Dobrácky sa ma po maďarsky opýtal, kde som bol ranený. Vtedy sa veľa spomínali boje pri Lubline, tak som pohotovo odpovedal, že pri Lubline. Generál mal pre mňa niekoľko vľúdnych slov a potľapkal ma po pleci. Ľudia sa pri nás zastavovali, lebo to bola scéna, súca do vlasteneckých novín.

.na front
Začiatkom decembra 1916 sme už vedeli, že Vianoce budeme tráviť „v poli“. Najviac nás zaujímalo, na ktorý front nás povezú. Za najhorší bol považovaný ten v Taliansku. No videli sme, že nás vezú k rumunským hraniciam do Sedmohradska. Na rumunskom fronte sme mali proti sebe ruské pluky a naša línia bola prepletená nemeckými plukmi. Raz sme mali za susedov maďarských husárov, ale bez koní, inokedy bojových Bosniakov, ktorých temperament bol udržiavaný pravidelnými dávkami alkoholu. Ostatné pluky ho fasovali len veľmi zriedka.
Krst ohňom som prežil, keď náš útvar v jeden letný večer po búrke nastupoval ako posila na miesto ťažkých bojov. Pri silnej delostreleckej paľbe sa nastupovalo do strmého trávnatého kopca. Terén bol šmykľavý, boli sme premoknutí a ako neskúsení sme so sebou vliekli množstvo zbytočných vecí. Bola noc a nikto nevedel, čo máme robiť. Aj náš oddiel telefonistov bol ponechaný za postupujúcou líniou. Ťažký boj v noci ustal a obe strany sa do rána stiahli do zákopov. Ráno som videl odnášať ranených a v hlbokej jame po granáte veľkého kalibru som videl prvého mŕtveho vojaka.
Dlhší čas sme boli v nevýhode, lebo naše zákopy sa tiahli dolinou a nepriateľské po kopci, takže nepriateľ nás mohol dobre pozorovať a pri každom pohybe nás delostrelecky preháňal. Boli obdobia, keď nám jedlo mohli voziť len v noci a stávalo sa, že sme teplé jedlo nedostali aj niekoľko dní za sebou.
V noci bolo treba medzi frontmi patrolovať, aby sa zabránilo prekvapujúcemu útoku. Patroloval aj nepriateľ. Veliteľmi patrol boli poddôstojníci a tí boli natoľko praktickí, že keď sa v noci náhodou stretli nepriateľské patroly, tak sa rozumne obišli, aby nevyvolávali zbytočné prestrelky. Medzi zákopmi bol aj opustený majer a pri ňom políčko zemiakov. Zemiaky objavili čoskoro vojaci naši i ruskí, a pri mizernom zásobovaní boli vzácne. Raz sa naši a ruskí vojaci pri zemiakoch stretli. Nebol však z toho boj, ale prísne tajná dohoda, že ruskí vojaci budú vyberať zemiaky do polnoci a naši po polnoci.
Jeden čas boli naše a nepriateľské zákopy vzdialené od seba len 25 metrov, takže medzi nimi boli spoločné drôtené prekážky. Bol to strategicky dôležitý kopec. Mali sme tam veľké straty, ani nie tak v dobre vybudovaných zákopoch ako za zákopmi, kde na svahu kopca bez akýchkoľvek krytov boli rozložené početné zálohy. Nepriateľ používal ťažké mínomety. Bolo leto, vojaci obyčajne popoludní vyspávali v jamách, vyhrabaných za kríkmi. Vtedy obyčajne začali lietať míny. Letiacu mínu bolo vidieť a bolo sa jej možno aj vyhnúť. Každý deň bolo dosť ranených i zabitých.
V tom čase sme veľmi trpeli zavšivavením, lebo sme pre nedostatok vody nemohli často prať, a pre prísny zákaz ani klásť oheň. Vší bolo toľko, že kamkoľvek sa človek pozrel, videl mašírovať vši. Vojaci vši vedeli použiť aj na zábavu a organizovali bežecké preteky vší. Na kúsok papieru sa nakreslil kruh a do jeho prostriedku postavil každý hráč svoju závodnú voš. Ktorá dosiahla prvá kruhovú čiaru, tej majiteľ vyhral peniaze alebo cigarety, o ktoré sa hralo. Zistili sme, že je veľa druhov vší a vedeli sme, ktoré fajty najlepšie behajú. Niektorí vojaci opatrovali osvedčené favoritky v škatuľke, iní ich nosili „ustajnené“ pod pazuchou.
Ešte horšia pliaga boli ploštice, ale aj infekčné choroby riedili naše rady. Na tom kopci, silne obsadenom nami i nepriateľmi, bol nedostatok vody. V údolí pod kopcom pretekal potôčik. Vojaci tu spravili malý žliabok a pri ňom zachytávali každú kvapku drahocennej tekutiny. Jednou z mojich frontových zábav bolo hľadať kvety. Niektoré som lisoval a prikladal do listov. Raz som sa vypravil hľadať kvety aj okolo tohto potôčika, ktorý pretekal hustým krovím. Našiel som niekoľko kvetov a niekoľko mŕtvol vojakov, ktorí boli už dlho v rozklade a cez ktoré sa naša voda „filtrovala“.

.zajatecký tábor
Pri čítaní Švejka som usúdil, že Hašek veľmi preexponoval niektoré scény s poľným kurátorom. Sám som však zažil takúto vec: Keď sa nám v Sedmohradsku skončil poľný výcvik za frontom a mali sme ísť na front, chceli nám poskytnúť možnosť vyspovedať sa. Dôstojníci zverili túto úlohu šikovateľovi. V zlom počasí nás viedol asi 15 či 20 km za kňazom. Mali sme dosť času na spytovanie svedomia. Keď sme prišli do kostola, zistilo sa, že kňaz vie iba po maďarsky, ale z nás bolo 90 percent Slovákov. Šikovateľ sa nechcel vrátiť bez splnenia rozkazu, tak tých, čo nevedeli dobre po maďarsky, hromadne spovedal on sám. Kňaz stál vedľa neho a prikyvoval. Šikovateľ nás poučil, že tí, čo sa z frontu vrátia živí, majú sa „pre istotu“ z týchto hriechov vyspovedať ešte raz.
Z hrôz vojny na mňa najsilnejšie zapôsobil tábor zajatých Talianov. Boli sme v zázemí v blízkosti Brašova. V blízkosti boli drôtom ohradené chatrné drevené baraky talianskych zajatcov. Proti Talianom sa živila zvýšená nenávisť, lebo vstup Talianska do vojny po boku spojencov sa považoval za zradu. S talianskymi zajatcami nakladali horšie ako so zajatcami iných národností. Bolo to na jar 1918, zásobovanie viazlo a do novej úrody bolo ešte ďaleko. Aj my sme jeden čas dostávali iba konské mäso. Počuli sme, že v tábore zajatci zomierajú od hladu. Videli sme ich, ako vykopávajú konské zdochliny, poliate vápnom a karbolom. Napriek tomu ich bolo každý večer počuť zborovo spievať. Ich spev bol taký dojímavý, že som viac ráz zariskoval, priblížil sa k ohrade tábora a prehodil tam kusy chleba. Raz som sa zľakol, lebo som pri ohrade stretol neznámeho vojaka. Myslel som si, že je to stráž, ale ukázalo sa, že aj on niesol chlieb pre zajatcov.
Na jar 1918 bolo na našom úseku rumunského frontu už málo bojov a zákopy boli riedko obsadené. Disciplína povoľovala a zásobovanie sa rapídne zhoršovalo. Rezervné dávky potravín a tabaku sme museli odovzdať. Boli uložené v osobitnom bunkri, pri ktorom sa stále striedali stráže. Keď sme odchádzali na iný úsek, zistilo sa, že rezervné zásoby zmizli, zrejme aj za asistencie stráží. Začalo sa povrávať, že celá naša divízia bude premiestnená na taliansky front. Nemali sme z toho radosť. Vedeli sme, že na talianskom fronte sú ťažké boje a vtedy som prvýkrát počul o československých legionároch, bojujúcich udatne na talianskom fronte.
Vojna trvala už vyše štyroch rokov a boli medzi nami aj takí, ktorí prišli na front tretí raz po vyliečení sa zo zranenia. Vojaci už dosť otvorene kritizovali zlé zásobovanie a kasárenský výcvik. Ja som vtedy dostával rôzne funkcie, lebo telefónna služba prechodne odpadla. Najprv som sa stal skladníkom šatstva a obuvi. Mal som s tým veľa trápenia, lebo akokoľvek bol sklad uzamknutý a strážený, záhadne sa z neho strácali veci. Civilné obyvateľstvo kupovalo od vojakov obuv a šatstvo, najviac nohavice a plášte, ktoré farbili a prešívali si na civilné obleky.
Na jar 1918 sa zisťovalo, ktorí vojaci boli v ruskom zajatí. Najprv sme si mysleli, že budú vyznamenaní, ale boli sme prekvapení, keď ich od ostatných izolovali. My sme mali štyroch takýchto vojakov. Zavreli ich do jednej sedliackej izby a ja som dostal rozkaz nosiť im jedlo. Šípil som, že boli izolovaní, aby medzi vojakmi nešírili revolučné myšlienky, ktoré si mohli doniesť z Ruska. Oni si s tým hlavu nelámali, boli veselí a celý deň hrali karty.
Posledné týždne nášho pobytu v Sedmohradsku boli dosť bezstarostné. Dediny začínali žiť svojím životom a naši dôstojníci usporiadali dokonca ples pre zblíženie sa s civilným obyvateľstvom. Vybrali ma za jedného z čašníkov na tomto plese a zrejme som sa svojej úlohy zhostil dobre, lebo na prepitnom som zarobil najviac.
Začiatkom leta 1918 nás naložili do vagónov a cez Chorvátsko viezli do Talianska. Neboli sme nadšení, ale napriek tomu cesta bola veselá. Len čo náš vlak zastal na nejakej stanici, nebol problém prezrieť vagóny nákladných vlakov a zrekvirovať všetko, čo mohlo mať nejakú cenu. Jedna skupina zrekvirovala debnu fliaš s nápisom Bey-rum a bola veľmi sklamaná, že je to preparát na vlasy. Vykrádanie vlakov nadobudlo také rozmery, že neskôr už vojenské vlaky nesmeli zastavovať v staniciach, kde stáli nákladné vlaky a vojaci nesmeli z vlakov vystupovať.

.do Talianska a Alsaska
Vlak nás doviezol až do Udine, potom sme pochodovali k mestu Pordenonne, kde sa celá divízia mala sústrediť pred nasadením na front. Pred nami postupovali Nemci a miestni obyvatelia mali na nich zlé spomienky. Jedna Talianka, matka dvoch dievčatiek, ktorej som daroval trochu cukru, mi so zadosťučinením povedala „Piave, tutu germani kaput!“ Sotva sme sa začali v Taliansku usalašovať, prišiel rozkaz, že ideme na nemecko-francúzsky front.  Hovorilo sa, že našu divíziu, v ktorej boli prevažne Slováci, odvolali z Talianska pre nespoľahlivosť.
V mestečku Bar v Alsasku, do ktorého náš útvar umiestnili, vládlo pri našom príchode vzrušenie. Počuli, že prídu maďarské pluky a predstavovali si, že to budú divokí Tatári. Boli preto príjemne prekvapení, keď prišli Slováci a viacerí hovorili aj po nemecky. Obyvatelia si nás čoskoro obľúbili. Boli presvedčení, že Nemci vojnu prehrajú a ich kraj opäť pripadne Francúzsku. Na zmenu sa pripravovali aj prakticky, skoro v každom dome mali pripravenú francúzsku zástavu. Báli sa, že Nemci pri odchode budú drancovať. Uvažovali sme, že by sme my Slováci ostali až do príchodu Francúzov, aby sme ochránili miestne obyvateľstvo.
Koniec vojny sa už jasne rysoval, no my sme boli stále podrobovaní prísnemu výcviku, doplnili nám výstroj, aby sme mohli byť rýchlo nasadení do bojov. Stále som mal na starosti sklad šatstva, ale zásobovanie z domova viazlo. Dostávali sme  už aj nemecké uniformy. Naši vojaci radi nosili nemecké nohavice aj plášte, lebo boli kvalitné, ale bránili sa nosiť nemecké blúzy, aby ich nepovažovali za Nemcov.
Predplatil som si na front Národné Noviny, ktoré vychádzali v Turčianskom Martine. Doručovali mi ich dosť pravidelne, čomu som sa divil. Ešte koncom októbra 1918 sme čakali, že každý deň môžeme ísť na front. Nepamätám si, v ktorý deň presne sme sa dozvedeli, že vojna sa skončila a že patríme k porazeným armádam. Mali sme už jedinú starosť: ako sa dostať čo najskôr domov. No na veliteľstvách sa vyčkávalo, lebo vojak nie je zvyknutý rozhodovať sa samostatne, vždy čaká na rozkaz.
Začiatkom novembra mi prišli napodiv Národné noviny (tuším že z 30. októbra), v ktorých boli prvé správy o novoutvorenej Československej republike. A v nej aj báseň Martina Rázusa Hoj, zem drahá! Začali sme zhromažďovať skupinu Slovákov, lebo sme usúdili, že treba dačo robiť. Rozhodli sme sa rozmnožiť si aspoň piesne Hej, Slováci, Nad Tatrou sa blýska a Rázusovu pieseň, ktorá sa končila veršom: „Otrokmi sme boli dosiaľ, viacej nebudeme!“ Rozmnožili sme to na vojenskom hektograme a rozdali vojakom.

.návrat domov
Čoskoro prišli pokyny chystať sa na cestu domov pešo. Išli sme po presne označených bočných cestách, lebo železnice a hlavné cesty boli vyhradené pre ústupové operácie nemeckej armády. Pochodovali sme cez Bádensko a Würtenbersko, krajom nedotknutým vojnou, no bolo tu vidieť iba málo mužov. Keď sme prechádzali cez dediny, ženy vynášali jedlo a pitie tak, ako to bolo pri vypuknutí vojny.
Začali sa množiť prípady, keď vojaci opúšťali svoje útvary a snažili sa dostať do vlakov. Tie boli preplnené, a tak sa vojaci vyštverali na strechu vagónov. V tuneloch sa potom stalo viacero nešťastí. Vojaci predávali všetko, čo sa dalo. Miestni  kupovali šaty, ďalekohľady, poľné telefóny aj náboje a zbrane. Videl som, že rozklad armády je už dokonalý a nechcelo sa mi pri útvare ďalej mariť drahý čas. Mal som na voze so šatstvom balík ženských trikotínových košieľ, ktoré sme už v poslednom čase núdzovo fasovali pre vojakov. Vzal som večer balík a zašiel na stanicu. Ponúkol som ho pokladníčke, ak mi vystaví päť lístkov po rakúske hranice. Nabalili sme do plecniakov, čo sa dalo a v noci opustili útvar.
Niekedy v novembri som sa vrátil domov, do Bošáce. Až doma som si uvedomil, aké som mal šťastie, že som sa po dvojročnom pobyte na fronte vrátil živý a zdravý. Mal som 21 rokov.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite