O voľbách v Česku sa povedalo všeličo. Že boli ovplyvnené z Ruska a Číny, že Drahoš nenašiel odpoveď na Zemanovu rétoriku a postupoval opačne, ako mal – kde mal ukázať silu, ukázal slabosť a siláctvo.

Ptal jsem se jednoho starého, vždy usměvavého obyvatele domova důchodců, bývalého učitele, jaký má recept na trvale veselou mysl. Kdykoliv jsem, coby lékař, onen domov navštívil, potkával jsem ho s úsměvem na rtech a vyslechl si zase nějakou novou anekdotu.

Zlý prezident je ako štvavý vysielač. Vidíme to na Zemanovi. Na obed predniesol víťazný prejav plný škodoradostnej zášti, v ktorom urazil novinárov a pražskej kaviarni odkázal, aby doslova „držala hubu“ a už o pár hodín na to schytal od zemanovskej samozvanej ochranky bitku novinár.

Podobne ako kolega Jeňo Korda, ani ja si nemyslím, že by sme boli ostrovčekom liberálnej demokracie v srdci strednej Európy. No ostrovček predsa len sme.

Rozhodnutí ředitele Českého rozhlasu Reného Zavorala, že proškolí redaktory, aby se už neopakoval „odstrašující příklad“ reportáže Janka Kroupy o Agrofertu, znamená návrat tuhé cenzury.

O tom, že isté sú len dane a smrť, sa už niečo narozprávalo. Nemohol by však byť tento vzťah trochu iný? Čo ak by sme práve daňami smrť vedeli zneistiť? Tie totižto okrem toho, že plnia štátne pokladne, vedia ovplyvňovať naše správanie. Napríklad aj smerom k zdravšiemu životnému štýlu.

Miloš Zeman je nadále prezidentem. Stav politické hry můžeme s trochou nadsázky ilustrovat na záběrech a zpravodajství ze Zemanova volebního štábu.

Česko mám veľmi rád, aj preto som mu neželal duo Babiš-Zeman. Dvoje slobodné voľby však rozhodli, že práve títo dvaja budú kaziť nielen Česko, ale aj strednú Európu. Čo sa stalo?

Jiří Drahoš v sobotu odpoledne, když uznával porážku v druhém kole prezidentských voleb, energicky oznamoval aplaudujícím příznivcům: „Jedeme dál.“

Miloš Zeman je znovu prezidentom. Niektorí s nádychom čierneho humoru dodávajú, že azda nie nadlho a že, koniec koncov, bude aspoň slávnostný štátny pohreb.