V Danubiane, ktorá sa nachádza v Bratislave-Čunove, rovno na brehu Dunaja, je od začiatku júla do polovice novembra sprístupnená výnimočná výstava. Nehodno ju obísť. Môžeme sa na nej zoznámiť s dielom katalánskeho výtvarníka Joana Miróa.

Ak ste ho doposiaľ nezaregistrovali, po treťom filme, kde je podpísaný ako režisér, je načase rozšíriť si menoslov spoľahlivých autorov. Ísť naňho do kina je zážitkom, hoci jeho témy vonkoncom nie sú lahodné.

Film sa volá Levie srdce. Nebojte sa, nejde o ten so svalnatým blbečkom Jeanom-Claudom Van Dammom. A nejde ani o historické rozprávanie týkajúce sa anglického Richarda I. Ide o fínsko-švédsku (nie celkom ľahko stráviteľnú) lahôdku režiséra Doma Karukoskiho.

Česká režisérka Eva Tomanová natočila výborný sociálny dokument o členoch nanajvýš výnimočnej rodiny. Z môjho pohľadu natoľko ojedinelej, až sa mi nedarí premýšľať o filme ako celku, ale výlučne o jeho téme, vlastne hrdinoch, vlastne hrdinovi.

To povedal Woody Allen, ktorého nový film Iracionálny muž práve prišiel do slovenských kín. My už dávno vieme, že jeho vyhlásenia nemôžeme brať príliš vážne.

V novom .týždni, ktorý je v predaji od pondelka, 5. mája, si môžete okrem iného prečítať:

Tak sa nám dvetisícšestnásty, čo sa kinematografie týka, utešene rozbehol. Aspoň vzhľadom na kvantitu. Ako je to s kvalitou, to sa uvidí nižšie.

Tak sme sa vrátili z pochodu Štrajk sa ešte neskončil. Všeličo mi na jeho konci vŕtalo v hlave, ale začnem pekne od začiatku.

Zdá sa mi, že ak sa niekto volá Balthasar Klossowski de Rola, až takto zvukomalebne, mal by byť verejne známy, tie slovká sa totiž veľmi dobre omieľajú v ústach.

Nacizmus a komunizmus. Dva najotrasnejšie, najničivejšie politicko-spoločenské vynálezy dvadsiateho storočia. Ich obete sa rátajú na milióny.