Nedeľné návštevy sú všade na svete iné, ale všelikde sa stáva, že hostí pri odchode niečím dobrým nabalia. Dobromyseľne vnútia koláče, rezne alebo hoci malý suvenír. A tak je to aj na Filipínach. Majiteľka drevenej chalúpky a ryžových polí okolo nej mi pri rozlúčke vložila do rúk živú sliepku. Mladučké biele kura. Milá starenka na osamotenej filipínskej farme sa nám tak chcela odvďačiť za návštevu – za to, že mala vo svojich osemdesiatich rokoch prvýkrát možnosť vidieť cudzincov. Povedala, že na nás nikdy nezabudne. Preto som pri chalúpke uprostred ryžových polí, paliem a lesa, ďaleko od civilizácie, dostala kura. Vraj aby som nám v dedine na večeru pripravila filipínske kuracie adobo.

Spisovateľ Petr Placák vyhral po 22 rokoch súd s príslušníkmi štátnej bezpečnosti, ktorí ho v lese zbili. Prečo až po 22 rokoch?

V najnovšej Let´s Dance tancuje aj čisto mužský pár a katolícke organizácie protestujú a píšu Markíze otvorený list. Má to zmysel? Bude to mať odozvu?

Nová divadelná hra Ver(ej)ný milenec už od 20. apríla! Následne sa presunie na celoslovenské turné.

Když mu bylo tolik, co teď mně, napsal manifest Dva tisíce slov – nejvýznamnější novinářský text z celých čtyřicet let zdejšího komunismu. Ze staré doby, kdy dobře namířené slovo lehce měnilo svět.

Predstavte si, že po vyše deväťhodinovom lete vám nedovolia opustiť lietadlo. Nohy máte stŕpnuté, príbuzní čakajú v letiskovej hale, ale úradník z imigračného vám oznámi, že do krajiny, kde ste sa narodili, nemôžete vstúpiť. Musíte ostať sedieť na svojom sedadle, unavený a frustrovaný, kým služba uprace lietadlo pred ďalším letom. A celý ten čas sa neprestanete pýtať sám seba: Ako sa mi niečo také môže stať v mojej krajine?

Milí priatelia, na svete je mnoho krás a pôžitkov, no pre mňa majú najväčšie čaro vône. Aké to asi bolo, keď Boh stvoril vesmír a zrazu zavoňali zakvitnuté záhrady. Púčiky, lupene, kvety. Do toho pracovité včely a zlatý med. Sladký, lepkavý, voňavý. Hneď sa zliezli medvede na koštovku. Aké to muselo byť opájajúce, keď prvýkrát zmokla hlina a prvýkrát začalo zahnívať lístie v jeseni. A keď v lete zavialo od rybníka a keď sa k oblohe vzniesla prvá vôňa makovníka... To sa zalizovali aj anjeli!

Ten príjemne dvojzmyselný názov vymyslel Branuško Jobus: v lete je Pohoda vonku, teraz v zime sa presťahovala do vnútra. Teda pod strechu a do nás.

V aktuálnom vydaní .týždňa (25/2011) píšem o holorube nad gemerskou Rejdovou (Apokalypsa v zelenom). Holoruby nepovažujem len ja za mimoriadne závažný celoslovenský problém, ilustrujúci stav, v akom sa spoločnosť nachádza. Vyrúbané, vyťažené, zdevastované lesy sú zrkadlom komplexného morálneho rozkladu slovenskej spoločnosti.

Pred niekoľkými mesiacmi bol u nás na návšteve priateľ z Liptova, povolaním lesník. Bol akýsi iný ako zvyčajne, mĺkvy až depresívny. Keď sme sa pýtali, čo sa deje, tak len cez zuby precedil: Vy netušíte, čo sa v lesoch deje, ako sa tam rozkráda, nemáte ani predstavu... Viac sa mu na túto tému hovoriť nechcelo. Ale podľa depky, v ktorej sa nachádzal, sme tušili, že to nebude nejaká maličkosť.