Povesť milovníka summitov, na ktorých hrá hlavnú rolu, sprevádza Nicolasa Sarkozyho už od francúzskeho predsedníctva EÚ. Summit o imigrácii a Rómoch, ktorý zvolal, však vyčnieva tým, že zmyslom podujatia nie je väčšia sláva Sarkozyho, ale jeho osobná obhajoba.

Námietka je jednoduchá. Ak niečo nie je prakticky využiteľné či prospešné, nemá zmysel sa tým zapodievať. Treba to vyradiť z hry.

Na prvých piatich miestach britského rebríčka bolo minulý týždeň päť mien: Arcade Fire, The Wanted, Eminem a Ne-Yo. Tu predsa niečo nesedí. Kanadská skupina Arcade Fire, ktorá minulý týždeň vyhrala s novým albumom The Suburbrs vôbec prvýkrát britskú hitparádu, pôsobí medzi popovým spotrebným tovarom ako päsť na oko. Ešte zaujímavejšie je, že táto partia hrá hudbu, ktorá s moderným svetom nemá veľa spoločného.

Optimizmus, ktorý zavládol v raných fázach zotavenia sa z finančnej krizy a recesie, teraz ustúpil triezvejším hodnoteniam krátkodobých, strednodobých a dlhodobých výziev, ktorým čelí globálna ekonomika i jej národné časti.

Poznáte to – vojdete dnu a je tam ten špecifický, úplne jasne definovateľný typ ticha a vône. To ticho je také chladničkové a mrazničkové, v pozadí možno hrá malý tranzistor. Ale ešte stále je to ticho.

Noc na britskej ambasáde v Ankare: whisky a objatia tečú prúdom spolu s tónmi hry na gajdách niekde z Dundee. Užívala som si tieto škótsko-turecké pôžitky, ale keby som bola trochu mladšia a večierok by namiesto Jej Veličenstva kráľovnej sponzoroval, povedzme, Glenfiddich, mala by som spolu so 43 percentami tureckej populácie problém.

Ľubica Orechovská je výborná herečka. A veď bodaj by aj nebola, pochádza zo slávneho Mistríkovho rodu, nové priezvisko získala svadbou s mojím spolusediacim z gymnázia Petrom Orechovským. Ľubica hrá vo filme Občiansky preukaz jednu z hlavných úloh. Spolu so sestrou Zuzanou. Hrajú colníčky. V Komárne, za socializmu. A prehliadajú osobné veci rodiny jedného z hlavných hrdinov tohto famózneho filmu.

Slovensko sa pravdepodobne nevyhne medzinárodnej hanbe. Za sedemnástym ročníkom Zimných deaflympijských hier Vysoké Tatry 2011, ktoré by sa mali začať 18. februára, je veľa pochybností a neprehľadného financovania.

Čakanie na naozaj dobrý slovenský hraný celovečerný film pripomínalo v posledných viacerých rokoch slávnu hru Samuela Becketta. My diváci sme tu boli za Estragona a Vladimíra a márne sme vyčakúvali na Godota – na ten film.

My sme tu doma. Hrajme fér a s úsmevom za Slovensko. Dve kampane na to isté. Dva pohľady, ktoré vystihujú našu krajinu úplne parádne. Radi sa označujeme za národ holubičí. Radi sa pýšime svojou pohostinnosťou. Radi vravíme o mierumilovnosti. Zároveň zbožňujeme silu. Svätopluk tasí meč. Rež a rúbaj do krve. Plagáty s usmiatou infantilnou nezábudkou, nabádajúce na fér hru a k tomu, „aby sa hokejoví fanúšikovia na Slovensku cítili príjemne a v budúcnosti sa k nám vrátili spolu so svojimi rodinami a priateľmi“, je skutočne podarená...