Robia to dôkladne, tvária sa akoby nič, pritom napätie sa dá krájať. Od tejto scény som mal až do konca napätie v bruchu, aké sme mali vždy, keď sme išli cez hranice pred rokom 1989. Keď sme napríklad pašovali platňu The B-52s z Juhoslávie, obyčajnú platňu s obyčajnými textmi. Ale aj keď sme nepašovali nič. Stačili uniformy a orlie röntgenové pohľady ľudí v uniformách. A tento pocit zažiť v kine tak intenzívne, až je vám nevoľno, je majstrovstvo. Podobný je však celý film, prežívate s hrdinami všetko, akoby to bolo naozaj. Nič sa mi nezdá prehnané, v mnohých scénach vidíte vlastné zážitky. S ľahkosťou, nadhľadom a humorom nakrútený film, po ktorom si viac vážite slobodu. Výborné herecké výkony. Pohľad policajta Mateja Landla pri odovzdávaní preukazov bol dokonalý, vynikajúco odpozorovaný od našich príslušníkov. Všetci herci však hrali neuveriteľne verne. Na čele so štvoricou mladíkov. Výborná bola hudba, krčmové blues od Ľuboša Beňu a Matěja Ptaszeka je famózne, nechcete, aby sa skončilo. Podobne výprava. A tie tesilky! Nosili ich všetci, pamätám sa, ako som sa divil, prečo. Považoval som to za pomstu režimu na mužoch, akoby ich všetkých chcel tými nohavicami znemožniť a pacifikovať. („Tesilkáčov" som však delil na tých z rozkoše, čo boli všetci súdruhovia, funkcionári a iní „trtkovia“, a tých z donútenia, kam som radil napríklad aj môjho otca.) V kine bol so mnou aj môj brat Marián. Keď prišli Pražáci na hranice do Komárna, tak sa ku mne nahol a opýtal sa, prečo išli do Juhoslávie okľukou. A čo, mohli nebodaj ísť cez Rakúsko?, spýtal som sa a obaja sme sa zasmiali. A boli sme radi, že cez to Rakúsko ísť môžeme a že môžeme chodiť aj na podobné dobré filmy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.