Slovenský nacionalizmus IV
.fedor Gál
.časopis
.história
20.07.2009
Pred očami mám obraz malej krajiny v srdci Európy, ktorá si hľadá vlastnú identitu. A okolo nej sa rozprestiera svet z konca 20. storočia.
Svet, v ktorom sa dali do pohybu mohutné islamské zástupy, aby začali napĺňať priestor, vyprázdnený po čiastočnom riešení problému Východ – Západ a aby s hrozivou jednoznačnosťou začali svoj boj o presun ťažiska svetovej rovnováhy. Svoj boj za právo byť pri tom, keď sa rozdeľujú zdroje, byť pri tom, keď sa koncipuje vízia novej budúcnosti. Keď hovorím o vízii novej budúcnosti, myslím to vážne. Model necelej desiatky percent svetovej populácie, ktorá spotrebúva takmer dve tretiny svetových zdrojov, nemôže byť modelom, o ktorý sa treba a možno vážne usilovať.
Nové hodnoty musia byť hodnotami pokoja, morálky, skromnosti, priateľstva, tolerancie. V opačnom prípade nás čaká rozpad svetového ekosystému, regionálne konflikty, nové otroctvá, nové totality. Európa to vie a začína budovať nový spoločenský útvar, zbavený nezmyselných prekážok, ktoré bránia mobilite, útvar zbavený nezmyselných predpisov, ktoré bránia výmene tovarov a služieb a znemožňujú výmenu informácií a slobodný rozvoj každého človeka. V tejto chvíli veľkých metamorfóz malé Slovensko vidí svoj príspevok k tomuto procesu v tom, že namiesto hrdej tváre a svojráznych čŕt ukáže svetu grimasu zakomplexovaného, rozškriepeného, nesamostatného spoločenstva.
Ako inak interpretovať hašterivú snahu malého národa, ktorý odrádza aj tých niekoľkých odvážlivcov, ochotných investovať do deformovanej slovenskej ekonomiky, ktorá sa bez zahraničnej pomoci jednoducho nemôže postaviť na nohy. A odrádza ich jedným-jediným – hlasným volaním zriecť sa jednoty s Českou republikou, svojou manifestáciou netolerancie k vlastným spoluobčanom.
