Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ušami Michala Kaščáka

.michal Kaščák .redakcia .časopis .osobnosti

Nech robíme, čo robíme, naše kroky majú v

Nech robíme, čo robíme, naše kroky majú v rukách často iní. Často je to dobre, veľakrát nie. Na koncertoch sa všetci pozerajú na pódium, nikto nevenuje pozornosť malej ohrádke niekde v strede sály. Pritom tam sú tí, ktorí majú všetko v rukách. Zvukári.
Môžete hrať sebalepšie, tie „čudlíky“ na mixe rozhodujú, čo počujú ľudia. V hudbe na rozdiel od mnohých iných odvetví našťastie existuje aspoň malá spravodlivosť — ak hráte zle, zvukár vás nezachráni.
Aj tu však existujú „sedláci“, ktorí majú komplexy a musia si pomáhať čudnými praktikami.  Stáva sa, že za vami príde na koncerte tour manažér skupiny a obmedzí tých, ktorí hrajú pred hlavnou hviezdou večera. (Pamätám si, že keď sme sa so skupinou stali trošku známejší, tak aj nám navrhovali všeličo — vtedy zistíte, prečo vás niekedy nebolo vôbec počuť... Som rád, že sme tieto čachre vždy odmietali, doteraz to na našom festivale striktne odmietam.). A navyše obmedzíte svetlá a efekty — aby tí vaši vynikli... Neviem si predstaviť väčší prejav slabosti. Žiaľ, robí to tak veľa skupín, až začnete strácať ilúzie. Na jednom britskom festivale som napríklad videl, ako celé tri dni visia na konštrukcii také čudné trúbky, myslel som si, že ide o statické vylepšenia, keď však prišli Coldplay, tak trúbky začali zrazu blikať a mne sa skupina hneď sprotivila. Tak im treba! Niekedy sa to prosto celé obráti proti tým „dôležitým“. Legendárny bol napríklad zvukár Pražského výběru — tak sa snažil všetko riadne „ohuliť“ aby to „šlapalo“, až ste ničomu nerozumeli a zo všetklého vznikla iba divná hudobná guča. Podobne nedávno zvukár The Prodigy — všetky krásne zvukové hry zanikali v zbytočnom hluku, sila kapely bola stratená, ale zato to hralo nahlas. A kovaní majstri tohto umenia sa môžu len usmievať. Taký Laco a Igor Demčákovci, Paľo Prockl, Jano Mudroch, Franta Bača ... keď vidíte za pultom týchto ľudí, nemusíte ani zvučiť, stačí sa spoľahnúť na ich uši a funguje to. Žeňo Oniščenko (keď sa mu chce), Maťko Čema, Tóno Šepták, Tibor Farkaš, ... Všimite si niekedy tých nenápadných ľudí v ohrádke pred pódiom. Majú v rukách ohromú moc a nezneužívajú ju. Dobrý príklad, čo?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite