Ocitli sme sa na vesmírnej stanici. Bolo tam len osem stupňov a my sme mali len tričká. Všetko okolo nás svetielkovalo, všetko sa lesklo a bolo neuveriteľne čisté. Až som sa bála chytiť zábradlia pri pohyblivých schodoch, že ho zašpiním. Vo vlasoch som mala nepálsky prach a špinu a mala som pocit, že každým svojím krokom kontaminujem prostredie. Samozrejme, vesmírna stanica bola plná vesmírnych ľudí. Zvláštna sorta. Keď kráčajú, pozerajú sa do zeme alebo do smartphonov. Snažila som sa zachytiť niečí pohľad, ale márne.

Chorvátsky Grob nie je jedinou obcou na Slovensku, kde to s nekontrolovaným urbanizmom prešvihli. Problém je tu však natoľko do oči bijúci, že ak by niekedy vyšla knižka o Poučení z divokého rozvoja, tak kapitolou o tejto obci by sa mohla rovno začínať.

Je to možné, že až krátko pred tridsiatkou prichádzam na to, ako to funguje v tých mužsko-ženských hrách? Viacerí mi už vraveli, že si žijem vo svojom vzdušnom zámku, totálne oddelená od reality, že naivne verím každému, že by som sa mala vrátiť na zem...ale je fakt, že predsa len som na tejto zemi už skoro tridsať rokov, a ešte stále ma vedia prekvapiť veci, s ktorými sú zrelé 15-tky totálne uzrozumené.

Nikdy by som nepovedal, že napíšem to, čo teraz. Vyrastal som v komunizme, ktorý odsudzoval západné banky, čo bolo dôkazom toho, že sú ok. No predovšetkým, banky sú potrebou zdravého trhu. Ale nedá sa inak.

Reťazec situácií, ktoré väčšina ľudí neznáša. Pre mňa majú vôňu domova. Batožina na vozíkoch, hrkotanie koliesok na kufríkoch príručnej batožiny. Ešte aj predražená letisková káva má chuť dobrodružstva. Rad na check-ine a rozjímanie nad tým, kto asi kam ide. Rodinky na letné pobytové destinácie, deti s ružovými kufríkmi, backpackeri s podobne zababraným ruksakom, ako mám ja, vystrojení outdooristi v trekingovej obuvi a goratexe, manažéri v oblekoch a kravatách na prioritnom check-ine...

Tá podobnosť bije do očí, možno skutočne ide o autorský zámer a nielen o prvoplánový marketingový ťah. Diktátor, aktuálny film Sashu Barona Cohena ako filmová parafráza klasického Chaplinovho filmu Diktátor.

Ste v reštaurácii a práve pred vás položili obrovský tanier, na ktorom sa krčí niečo, čo viac pripomína dômyselnú ikebanu ako jedlo. Nepanikárte, potešte oko, asi ste len natrafili na šéfkuchára – ortodoxného vyznávača nouvelle cuisine.

Sú v živote veci, ktoré svojou ľahkosťou ten život odľahčia. Život ťažký a miestami trpký. Kráčala som ulicou, zamyslená, vážna, a veľmi zaujatá svojimi problémami. Vtom som zbadala pred sebou jeden z tisícov identických taxíkov – Maruti Suzuki, najčastejšie biely, niekedy červený. V jeho útrobách bola natlačená nepálska rodinka a v kufri bola...koza. Živá koza. Pozerala sa na mňa cez zadné okienko. Musela som sa pousmiať. Jej krikľavozelené oči sa do mňa zabárali – isto išla na bitúnok.

Najviac sa na nás podobajú, keď stoja a niečo robia s rukami. Vtedy sú na nerozoznanie. Navyše, v štvrti kde bývam, je ich definitívne viac ako ľudí, čiže sa naozaj právom cítim ako votrelec na planéte opíc. Sú všade naokolo, hompáľajú sa na elektrických drôtoch, skáču zo stromu na strom, vbehnú mi pod kolesá, otravujú turistov (a je vtipné, že ich rozoznajú od Nepálcov...), kradnú ľuďom z ruky jedlo, občas aj kabelku, keď nič iné v ruke nemáte, a len čo zistia, že je na nič súca a zjesť sa nedá, vyhodia ju.

„V tejto krajine si už vôbec nevážia robotníka!” začujem od okoloidúceho páru na ulici. Rozpráva však žena. „Aby si sa tu potil za vydrbaných 500 eur s lopatou v jame!!” nadáva a odhrnie si spotené naondulované vlasy z čela. Muž je ticho a kráča po jej boku. V tejto krajine si nevážia robotníka. Hm. Nikdy mi to nenapadlo. Pretože môj svet je od sveta robotníkov veľmi vzdialený.