Aladeen vs. Hynkel, nie je Diktátor ako Diktátor

Je toho veľa, čo tie dva filmy spája na prvý pohľad. V oboch figuruje tyran a jeho dvojník, oba pracujú s ich zámenou, oba sú smiešne i vtipné a v oboch zaznie čosi ako manifest. Zásadné posolstvo, prejav, ktorý sa má na divákoch podpísať, otvoriť im oči. A oba filmy tým trpia, bez prejavu by boli lepšie.
Chaplinov idealistický záver, v ktorom si diktátor Hynkel vyleje dušu a prizná farbu (je červená) viedol v konečnom dôsledku až k tomu, že Chaplin musel z McCarthyovskej Ameriky ujsť, inak by ho Výbor pre neamerickú činnosť zničil. Prejav generála admirála Aladeena v sebe takúto silu nemá, hoci vyrastá z rovnakej idey, v zásade iba verklíkuje antiglobalisticko-anarchistické frázy, ktoré sú notoricky známe a môžeme ich pokladať za folklór svojho druhu. Korporátny superimperializmus nemá s demokraciou nič spoločné, jarmo, ktoré nám náš Veľký brat vešia na plecia, sa volá hyperkonzum. Manipulujú nás média, ovládajú arcikapitalisti, bla, bla, bla.
Tu sa však všetka podobnosť končí, ba čo viac, ak Diktátora a Diktátora postavíme vedľa seba, všetka podobnosť sa stratí. Nie nadarmo sa ten Chaplinov aj volá inak. Žiadny Diktátor, ale The Great Dictator a žiadny metahumor, ale účelový a veľmi funkčný film s jasným programom. Zosmiešniť, ponížiť, odmaskovať veľmi nebezpečného človeka, podľa časopisu Time muža roku 1938 – Adolfa Hitlera. V roku 1940, keď mal Chaplinov Diktátor premiéru, to nebola sranda, ale vážna vec, akt ľudskej a umeleckej odvahy a zodpovednosti.
Cohen sa iba baví. Aj nás, svojich divákov, baví, ale ničoho zásadnejšieho v ňom niet. A tak je to v poriadku, z bezpečného relativistického odstupu oslavuje svet, ktorý sa ideí zriekol, lebo bez nich je pohodlnejší.