„Alfréd Hitchcock hovorieval, že desivé je to, čo nemôžeme vidieť...” Obrovská taška, v ktorej sa určite niečo ukrýva a každý by chcel vedieť, čo, nazrieť do nej, ale má taký veľký rozmer, že divákovi ostane len zvedavosť, neistota a neuspokojené predstavy.

Je to jedna z najväčších výziev, ktorá pred slovenskou spoločnosťou stojí. Je pre ňu však typické, že sa o nej takmer nediskutuje. Otázka, ako čo najlepšie využiť tých 10-12 rokov, počas ktorých všetci rodičia v krajine povinne zveria svoje deti do rúk učiteľov a škôl, akoby verejnosť, teda rodičov, veľmi nezaujímala. A pritom od odpovede na ňu závisí budúca kvalita života ich dieťaťa, a v širšom kontexte celej spoločnosti. Niektorí rodičia sa snažia vybrať si školu, verejnú, cirkevnú alebo súkromnú. Aj toto hľadanie a sloboda výberu je však obmedzenejšie, ako by sa zdalo. Takmer všetky karty vo vzdelávaní aj dvadsaťjeden rokov po novembri 1989 drží v ruke štát, najmä v tom, akou mierou školám prikazuje, čo všetko a kedy majú učiť. Aj nadšení učitelia či riaditelia škôl, ktorí túžia robiť veci po svojom, narážajú na každom kroku na obmedzenia. A potom je tu, samozrejme, nekonečná a neproduktívna téma nedostatku financií. Hoci je pravdivá (pravdivejšia, než si ľudia z mimoškolského prostredia vedia predstaviť), stáva sa zároveň prekážkou v tvorivom rozmýšľaní, ako zabezpečiť zlepšenie školského systému.

Piráti z Karibiku 4: Na vlnách podivna sú obrovským komerčným hitom, akákoľvek debata o zmysle či kvalite je teda zbytočná. Znova platia slová českého klasika, môže sa nám to nepáčiť, môžeme s tým nesúhlasiť, ale to je tak všetko, čo s tým môžeme robiť.

U nás sa na to používa slovo knihomoľ, Angličania im vravia „bookworm” čiže knižný červík. Červík mi príde výstižnejší ako moľa. Každopádne, patrila som ako tínedžerka medzi nich. V období, keď každý normálny človek už dočítal rozprávky, ale ešte nezvládal seriózne knihy, a čítal len časáky, komiksy a esemesky, v tom období som čítala všetko. Všetko, čo sme mali v našej detskej knižnici, kam som chodila dvakrát do týždňa a brala som si vždy po tri, štyri knihy.

V príspevku Politické anestetikum PISA (.týždeň 13/2011) zhromaždili jeho autori všetky možné výhrady proti tomuto medzinárodnému testovaniu (väčšinu z nich nájde záujemca na de.wikipedia.org/wiki/Kritik_an_den_PISA-Studien). Vyjadrené parafrázou Jiroutkovho Saturnina: „Všetko bolo zlé. Od kravaty až po charakter.“

V stredoveku ju zakazovali jesť. Predovšetkým v ženských kláštoroch sa vyslovene stratila z tanierov, pretože už obyčajný pohľad na ňu mohol vzbudiť u dievčat hriešne myšlienky. Jej podávanie bolo dokonca považované za priamu výzvu k milostným hrám.

Zástup skandujúci počas pohrebu Jána Pavla II. dnes už povestné heslo „Santo subito!“ (Ihneď svätý!) sa dočkal. Dňa 1. mája pápež Benedikt XVI. vyhlási svojho predchodcu za blahoslaveného.

Na začiatku knihy The Infinte Jest (Nekonečný žart), ktorý donekonečna spomínam len preto, lebo je tam akoby obsiahnuté všetko ohľadne vízie blízkej americkej budúcnosti a ja som na misii vzbudiť v slovenskom čitateľovi vlnu dopytu, ktorá spôsobí, že tento opus niekto konečne preloží do slovenčiny, sa D. F. Wallace hrá s myšlienkou telefonovania v budúcnosti.

Ani v priebehu roka 2010 sa nepodarilo vytvoriť spôsob, akým viesť rokovania o iránskom jadrovom programe. Takmer žiadne diplomatické úsilie neprinieslo výsledky, medzinárodné snahy diskusiu čoraz viac usmerňujú k sankciám a k tomu, aký mix z nich by prinútil Irán podrobiť sa.

Na stretnutie prišla v tričku s logom svojho klubu. Rozprávala dlho a bolo z nej cítiť nadšenie a odhodlanie. Vraví, že nie je taekwondo ako taekwondo. Prvá dáma tohto športu u nás, Martina Lenhardtová.