V Mojtíne na Považí pochovali zaslúžilého uhorského husára. Zdá sa, že Ladislav Škultéty musí ešte aj 180 rokov po smrti zviesť jednu bitku. Alebo aspoň jej dôsledky.

Novinárku Janu Shemesh poznajú naši čitatelia z článkov a blogov, ktoré píše z Izraela. O svojom boji s rakovinou napísala knihu Smrť si neškrtne, momentálne dokončuje obsiahly román, ktorý nemá s jej chorobou ani s jej osobou nič spoločné.

Ron Asheton dnes patrí medzi najlepších gitaristov všetkých čas, dlhé roky mu však tento titul odopierali. No pred svojou smrťou v roku 2009 ako kapelník legendárnych The Stooges dokázal, že mu právom patrí.

Dňa 2. septembra zomrel vo veku 102 rokov držiteľ Nobelovej ceny za ekonómiu Ronald Coase. I keď úmrtia ľudí takéhoto veku sa málokedy vnímajú ako tragédia, Coasova smrť je signifikantná.

Ku každému mestu si priradím tvár, ku každému miestu nejakú osobnosť. Camagüey ma dojíma ako striedma dáma s dlhým rodokmeňom. Frankfurt je pre mňa punkový účes a úzka kravata, Praha sú modré oči a pokrivený úsmev mladého muža, ktorý mi – len na sekundu – vstúpil do cesty. Lima je neopísateľná, až na ten prach. Je všade. Víri sa, sadá, letí ponad útes, až skončí v mori. Na Karibik príliš studenom a rozbúrenom mori. Maličké čiastočky zeme a piesku cítite na tvári, na tele, v jedle, v celom živote. Prach je na ovocí, aj na čerstvo podávanom ceviche, nájdete ho v koktaile. Prach je to, na čo sa všetci raz zmeníme, keď príde ten deň, ale tu v Lime patrí prach k životu, nie k smrti.

Minulý týždeň bola pochovaná Lucka Luknárová. To malé dieťa, ktoré otčim utýral na smrť. Lucka sa dočkala krásneho pohrebu viac ako tri roky po smrti.

Latinská Amerika zaberá v správach pozoruhodne veľa priestoru. Smrť Huga Cháveza, otázniky o smerovaní Kuby, aj zvolenie prvého pápeža z tohto kontinentu. Aké rôznorodé sú tieto správy, taký pestrý je sám región. Pokusy o reformu spoločnosti sa tu často odohrávajú na pozadí brutálneho násilia a kriminality.

Pred 330 rokmi sa v Terchovej narodil Juraj Jánošík. Zbojník, ktorý sa časom stal symbolom našej krajiny, národným hrdinom. Udialo sa tak až po jeho smrti. Pripomeňme si, ako sa odohrala.

S trochou zveličenia je komunita súčasných britských prozaikov jednou z tých, kde vládne extrémna konkurencia. Niečo podobné človek vidí hádam už iba medzi európskou futbalovou špičkou, zámorskými hokejistami a v manažmente Apple po Jobsovej smrti.

Keď pred dvoma týždňami zomrel Boris Strugacký a všimli si to i naše médiá, zdvihla sa na sociálnych sieťach celkom legitímna vlna nostalgického smútku. Spomenuli sme si na dôležitého a obľúbeného autora, respektíve spoluautora a ako to už tak býva, spomenuli sme si aspoň po smrti. Klasik, ktorý to najdôležitejšie napísal spolu s bratom Arkadijom, zosnulým v roku 1991.