Kontrolujem sa
Som strašne rýchla, v SME-čku hovorievali: Šemeška nikdy nemešká. Ráno si obsesívne píšem zoznamy, čo budem robiť, od-do, až je to smiešne. Keď som si povedala, že za deň napíšem 12 strán knihy, tak aj bolo. Nevyhováram sa na inšpiráciu, pretlak či blok. Keď na to mám, musím to napísať hocikedy.
Nechcem zhniť
Varím denne, domáce práce si nedelíme, muž je absolútne nepraktický, keby som sa na neho spoliehala, zhnijeme. Nechce sa mi o tom dohadovať, ja som urobila toto, ty musíš tamto. Dnes sa ľudia na všetko pozerajú, či sa im to oplatí, ešte aj láska, ja to neviem. Keď som fakt potrebovala pomoc ja, tiež sa ma nikto nepýtal, čo za to odomňa dostane. Ani som nemohla sľúbiť, že to budem schopná vrátiť.
Rumádzgam
Plačem nenormálne, niekoľkokrát za deň. Babka tomu hovorila „blízko riti plač“. Všetko ma rozplače, Winnetou, reklamy s postihnutými deťmi, dcéra na javisku. Izraelské matky neplačú, pozerajú sa na mňa, pýtajú sa, čo sa mi stalo, rozrevem sa ešte viac. Vyhováram sa na alergiu, ale keď hystericky hučím, tak to už nejde. Aj pri písaní revem. Muž je optimista, a nevie to spracovať, keď sa hádame, vyhodí mi na oči: ty si aj na našej svadbe plakala!
Hromadím
Od osemnástich som milovala a zbierala drahé topánky, ovoniavala som ich, či sú kožené. Teraz už nie je toľko peňazí, a pracujem doma, kde ich budem nosiť? Navyše, v Izraeli je počasie tak na vietnamky. Tých mám dosť. Dcéru obliekam rada, na nej všetko ukáže, to neviem ako sa nám podarilo. Po mne zdedila zvyk, že si každý večer všetko sama prichystá a farebne zladí vrátane gatiek. Ja milujem zelenú, od pätnástich musím mať na sebe aspoň jednu vec vždy zelenú.
Som ras
Som na seba ras, ak niečo nerobím poriadne, tak to radšej nerobím vôbec. Bývala som taká aj na iných ľudí, ale už ma tá nadutosť prešla. Zistila som, že toho sama veľmi veľa neviem. Po príchode do Izraela boli situácie, keď som bola ako debil, na úrade, s jazykom, musela som sa pýtať, kade, kde. Moja zlatá, teraz buď múdra! Dosť ma to vyfackalo, som za to vďačná.
Neodchádzam v hneve
Ako decko som bola vznetlivá, neovládateľne. Bola som radšej, keď na mňa nakričali, ako by mi v dobrom vyčítali. To som sa vždy rozrevala. Môj muž je taký, nekričí, uzavrie sa. Vždy sa nažím ukončiť hádku tak, aby sme sa nerozišli úplne v zlom, nájsť kompromis, neodchádzať v hneve. Máme rodinnú príhodu o známej, ktorá sa nechutne pohádala s mužom, on sadol na bicykel a zabilo ho auto. Memento mori, nevieš čo bude zajtra a vo väčšine hádok ide aj tak o kraviny.
Mala by som
Na náboženstve aj na takom new age mi prekáža, keď mi nanucuje spôsob života, aby som bola ako oni. Keď som ochorela, hovorili mi, že mám blbú karmu, že by som sa mala od hentoho oslobodiť... a čo ty do pekla o tom vieš? Neznášam výraz „mala by si“, my toto slovíčko doma nemáme, málokedy povieme aj slovíčko nie.
Som strašne rýchla, v SME-čku hovorievali: Šemeška nikdy nemešká. Ráno si obsesívne píšem zoznamy, čo budem robiť, od-do, až je to smiešne. Keď som si povedala, že za deň napíšem 12 strán knihy, tak aj bolo. Nevyhováram sa na inšpiráciu, pretlak či blok. Keď na to mám, musím to napísať hocikedy.
Nechcem zhniť
Varím denne, domáce práce si nedelíme, muž je absolútne nepraktický, keby som sa na neho spoliehala, zhnijeme. Nechce sa mi o tom dohadovať, ja som urobila toto, ty musíš tamto. Dnes sa ľudia na všetko pozerajú, či sa im to oplatí, ešte aj láska, ja to neviem. Keď som fakt potrebovala pomoc ja, tiež sa ma nikto nepýtal, čo za to odomňa dostane. Ani som nemohla sľúbiť, že to budem schopná vrátiť.
Rumádzgam
Plačem nenormálne, niekoľkokrát za deň. Babka tomu hovorila „blízko riti plač“. Všetko ma rozplače, Winnetou, reklamy s postihnutými deťmi, dcéra na javisku. Izraelské matky neplačú, pozerajú sa na mňa, pýtajú sa, čo sa mi stalo, rozrevem sa ešte viac. Vyhováram sa na alergiu, ale keď hystericky hučím, tak to už nejde. Aj pri písaní revem. Muž je optimista, a nevie to spracovať, keď sa hádame, vyhodí mi na oči: ty si aj na našej svadbe plakala!
Hromadím
Od osemnástich som milovala a zbierala drahé topánky, ovoniavala som ich, či sú kožené. Teraz už nie je toľko peňazí, a pracujem doma, kde ich budem nosiť? Navyše, v Izraeli je počasie tak na vietnamky. Tých mám dosť. Dcéru obliekam rada, na nej všetko ukáže, to neviem ako sa nám podarilo. Po mne zdedila zvyk, že si každý večer všetko sama prichystá a farebne zladí vrátane gatiek. Ja milujem zelenú, od pätnástich musím mať na sebe aspoň jednu vec vždy zelenú.
Som ras
Som na seba ras, ak niečo nerobím poriadne, tak to radšej nerobím vôbec. Bývala som taká aj na iných ľudí, ale už ma tá nadutosť prešla. Zistila som, že toho sama veľmi veľa neviem. Po príchode do Izraela boli situácie, keď som bola ako debil, na úrade, s jazykom, musela som sa pýtať, kade, kde. Moja zlatá, teraz buď múdra! Dosť ma to vyfackalo, som za to vďačná.
Neodchádzam v hneve
Ako decko som bola vznetlivá, neovládateľne. Bola som radšej, keď na mňa nakričali, ako by mi v dobrom vyčítali. To som sa vždy rozrevala. Môj muž je taký, nekričí, uzavrie sa. Vždy sa nažím ukončiť hádku tak, aby sme sa nerozišli úplne v zlom, nájsť kompromis, neodchádzať v hneve. Máme rodinnú príhodu o známej, ktorá sa nechutne pohádala s mužom, on sadol na bicykel a zabilo ho auto. Memento mori, nevieš čo bude zajtra a vo väčšine hádok ide aj tak o kraviny.
Mala by som
Na náboženstve aj na takom new age mi prekáža, keď mi nanucuje spôsob života, aby som bola ako oni. Keď som ochorela, hovorili mi, že mám blbú karmu, že by som sa mala od hentoho oslobodiť... a čo ty do pekla o tom vieš? Neznášam výraz „mala by si“, my toto slovíčko doma nemáme, málokedy povieme aj slovíčko nie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.