Mohol by to byť zaujímavý filmový scenár. Hlavný hrdina je pekný mladý muž, slušný, veriaci a k tomu ešte aj slávny. Po prudkom lete nahor však prichádza strmý pád. Aj katarzia?

Stvrdnutá ružová tehlička s názvom Pedro či v plastovom páse v rade nastúpené pestrofarebné guľôčky z Maďarska. Ako deti sme sa šli za nimi umlátiť. Blíži sa MDD, načim teda rázne prehovoriť o žuvačke.

Našim sa zatiaľ darí, podrobne ich sledujeme a držíme palce, no dnes by som sa zameral trošku viac na to, čo sa deje v Štokholme.

České Sudety sú tu v Ústí nad Labem a pri Děčíne úplne iné než tie pri Bavorsku a Rakúsku. Tu nebolo žiadne dvadsaťkilometrové hraničné pásmo a za hranicou bývali tí „dobrí Nemci“. Dobrí východní Nemci cestovali po Labe do bývalého nemeckého Aussigu parníkmi Friedrich Engels a Karl Marx, a keď sa vyhrnuli na nábrežie, blúdili mestom za lacnými výhodnými nákupmi kuchynského náčinia alebo platní. Jeden miestny chlapec, dnes už muž, mi rozprával, ako šokovaným východným Nemcom na otázku, ako sa dostanú ku Kaufhaus „Lape“, odpovedali po nemecky, že treba ísť po Hermann Göring Strasse a tam na Adolf Hitler Platz a odtiaľ to už uvidia.

Bol to len krátky pozdrav kolegom, ale ak čítate nedávny list pápeža Františka konferencii argentínskych biskupov pozornejšie, dá sa v ňom zazrieť muž s jeho presvedčením a víziou. Najskôr slovo o ňom: Jorge Mario Bergoglio zostal predovšetkým sám sebou, akoby prijal niečo, čo sa dá nazvať pontifikálnym štýlom. Každý pápež, ktorý dokáže napísať svojim kolegom týmito slovami, je mužom, ktorý zostal vo svojej koži: „Drahí bratia, píšem vám tieto riadky, plné pozdravov a tiež ospravedlnenia za moju neúčasť, súvisiacu s 'nedávno prijatým záväzkom' (znie to dobre?).“

Do sna sa mi ráno dostal skľučujúci pocit, že je vojna. Konkrétne som počula zvuk stíhačiek, nalietavajúcich na náš byt. Otvorila som oči a za oknom som zbadala letieť osem migov v zostave, vypúšťajúcich ruskú trikolóru. Nácviky na prázdnik Pobedy – oslavu víťazstva nad fašizmom. Po Moskve už asi týždeň vídať vojenských veteránov v uniformách s medailami. Sú všade, v metre, v nákupných centrách, hrdo sa nosia a všetci na nich hrdo vzhliadajú. A bežná verejnosť má aspoň na nálepky Spasiba babuške i dedu za boľšoju pobedu! na zadných sklách svojich áut.

Kam sa pozrieme, všade sa o nich zhusta píše, bloguje, tisícky zúfalcov sa pokúšajú nájsť ten naozaj pravý recept, ktorý vždy nabetón vyjde. Odkiaľ sa však zobralo toto parížske pusinkové šialenstvo?

Filmové leto sa začína. Trocha predčasne, ale o to intenzívnejšie. Týždeň čo týždeň až do septembra uvidíme v kinách aspoň jeden kúsok s tým najveľkorysejším rozpočtom a najväčšími komerčnými ambíciami. Žiadny z nich však nebude taký dôležitý, spoločensky dôležitý, ako český autorský celovečerný dokument režisérky a scenáristky Silvie Dymákovej Šmejdi. Začal sa premietať 18.4., v tých istých multiplexoch ako povedzme „nový Tom Cruise“, len v menších sálach. Treba dúfať, že naň budú chodiť ľudia a najlepšie aj so svojimi seniormi.

Na pokus o diskreditáciu názorov Rogoffa a Reinheirtovej bol najvyšší čas. Cez nimi definovanú hranicu dlhu 90 percent HDP sa eurozóna prehupla práve v roku 2012.

Milí priatelia. Moja manželka je majsterkou neočakávania. V preklade to znamená, že nie je naivka. No nie je ani vypočítavá. V inom prípade by sa nevydala za básnika, čo je tvor nepoužiteľný. Snažím sa ju presviedčať, že v mojej osobe dostala viac, ako si myslí.