Vysoká škola má dve základné úlohy: učiť a „robiť vedu“. Pri akreditácii vysokých škôl sa kladie dôraz prakticky výlučne na kvalitu vedy. Požadujú sa síce aj údaje o obsahovej náplni jednotlivých predmetov, čo iste s výučbou súvisí, ale nestretáme sa s ambíciou vyhodnotiť, či sa podľa deklarovaných syláb učí dobre, alebo zle.

Ak ma niekto zle pochopil, tak sa ospravedlňujem. Také slová nepočuť z úst otca Tadeusza Rydzyka často. Tentoraz ich povedal po avantúre v Bruseli.

Projekt Piano, ktorý spoplatnil časť slovenského internetu, už opatrne môže začať hodnotiť. A z prvých čísel sa zdá – že to vôbec nie je zlá bilancia. Predpoklad Tomáša Bellu, spoluautora Piana, že ľudia principiálne neodmietajú platiť za niečo, čo má pre nich hodnotu, akurát chcú jednoduchý systém spoplatnenia, je zrejme správny.

Tvrdí, že menová únia je dobrá, ak je prirodzená a vznikla na žiadosť trhu. Ak je však dielom politikov, ktorí ignorujú ekonomické zásady v mene popularity, dopadne to zle. Profesor ekonómie Philipp Bagus.

Surikaty sú na zožratie. Odkedy ich chová bratislavská a košická zoo, už roky obsadzujú prvé priečky ankiet obľúbenosti. Je zaujímavé, že ľudí zaujímajú najmä tie zvieratá, ktoré sa na nich podobajú.

Letné shakespearovské slávnosti patria k bratislavskému letu podobne ako horúčavy či letné búrky. Tak ako je leto raz upršané a inokedy slnečné, aj kvalita inscenácií veľkých divadelných kusov Williama Shakespeara na Bratislavskom hrade prirodzene kolíše.

Americký časopis Foreign Policy s predstihom pripomenul dvadsiate výročie konca Sovietskeho zväzu, ktoré vyvrcholilo v decembri 1991, no ktoré sa naplno spustilo päť mesiacov predtým neúspešným vojenským prevratom proti prezidentovi Gorbačovovi v auguste pred dvadsiatimi rokmi.

Sedím v riaditeľni, medzi mnou a riaditeľkou je veľký stôl a esej môjho syna. Nemám tieto chvíle rád. Ale neznášam zlé rozhodnutia, keď ide o moje deti. Súhlasím s Wellsom. Jeden otec je viac ako sto učiteľov.

Od života najprv dostal samé zlé karty. Je Cigán – slovo Róm neuznáva, vyrastal v detskom domove, a má za sebou osobitnú školu. To naozaj neboli dobre rozdané karty. Lenže Filip Karasz s nimi rozohral obdivuhodnú partiu.

Hlavný záporák je mŕtvy, príbeh sa môže skončiť, aj tak nebol rozohraný najlepšie. Dobro vyhralo, zlo si líže rany a zmätený divák premýšľa, koho žalovať o náhradu vstupného. Nedá sa postaviť poriadny príbeh len okolo záporáka, lebo keď už je po ňom, nemá kto krepčiť na jeho hrobe.