Rozpad kľúčovej mocnosti 20. storočia bol v mnohom nepredvídateľný, podobne ako boli demokratické revolúcie v strednej Európe dva roky predtým (a nečakané arabské revolúcie tohto roka). Po dvadsiatich rokoch sa nie všetci zúčastnení cítia víťazmi. Estónsko, Lotyšsko a Litva sú v NATO a v Európskej únii, ostatné krajiny bývalého Sovietskeho zväzu však doteraz zápasia s nedostatkom tradícií demokratickej politiky a trhovej ekonomiky, s chudobou, korupciou a častou nespravodlivosťou ťažšieho kalibru, než vidno v strednej Európe. Napriek tomu všetkému však bol rozpad sovietskeho impéria koncom supernebezpečnej éry, za ktorou netreba ľutovať.
Okrem pôvodnej, kedysi dávno azda aj nákazlivej myšlienky komunizmu ako cesty k dosiahnutiu ideálu sociálnej spravodlivosti, stál Sovietsky zväz na ohromnej sile svojej armády, tajnej polície, propagandy a prísnej ideologickej kontroly komunistickej strany. Tieto nástroje organizovali aj hospodársky život a pomáhali udržiavať moc voči všetkým možným ohrozeniam, od občianskej vojny v 20. rokoch cez urputnú nemeckú snahu počas druhej svetovej vojny až po Studenú vojnu a všetky možné pokusy satelitných krajín strednej a východnej Európy vymaniť sa spod sovietskej kontroly (Maďarsko, Československo, Poľsko...). Sovietsky zväz mal zničujúci arzenál jadrových zbraní, silnú konvenčnú armádu, obrovské nerastné bohatstvo, mal po celom svete tisícky agentov, politické školy a zástupy politkurov vo všetkých inštitúciách. V 80. rokoch už bol minulosťou masový teror stalinskej éry, no v krajine boli naďalej státisíce politických väzňov a moc komunistickej strany vyzerala v podstate neporaziteľná. Nápisy „So Sovietskym zväzom na večné časy“, ktoré viseli na verejných miestach aj v Československu, vyznievali hrozivo realisticky.
To, čo sa potom stalo, nie je vlastne doteraz celkom jasné. Na páde komunizmu a rozpade sovietskej moci má nepochybne veľkú zásluhu americký tlak počas vlády Ronalda Reagana, ktorý nazval Sovietsky zväz Ríšou zla, jasný antikomunistický hlas „poľského pápeža“ Jána Pavla II., ako aj únava sovietskeho systému a potreba zmeny, ktorej výrazom bolo, že sa prezidentom stal Michail Gorbačov. Bez neho, a bez ruského prezidenta Borisa Jeľcina, mohol byť koniec Sovietskeho zväzu oveľa dramatickejší a ťažší. Vyrovnávanie sa s komunizmom v strednej Európe je prácou najmenej na dve generácie. Sedemdesiat rokov sovietskeho komunizmu bude tých generácií vyžadovať ešte viac.
Okrem pôvodnej, kedysi dávno azda aj nákazlivej myšlienky komunizmu ako cesty k dosiahnutiu ideálu sociálnej spravodlivosti, stál Sovietsky zväz na ohromnej sile svojej armády, tajnej polície, propagandy a prísnej ideologickej kontroly komunistickej strany. Tieto nástroje organizovali aj hospodársky život a pomáhali udržiavať moc voči všetkým možným ohrozeniam, od občianskej vojny v 20. rokoch cez urputnú nemeckú snahu počas druhej svetovej vojny až po Studenú vojnu a všetky možné pokusy satelitných krajín strednej a východnej Európy vymaniť sa spod sovietskej kontroly (Maďarsko, Československo, Poľsko...). Sovietsky zväz mal zničujúci arzenál jadrových zbraní, silnú konvenčnú armádu, obrovské nerastné bohatstvo, mal po celom svete tisícky agentov, politické školy a zástupy politkurov vo všetkých inštitúciách. V 80. rokoch už bol minulosťou masový teror stalinskej éry, no v krajine boli naďalej státisíce politických väzňov a moc komunistickej strany vyzerala v podstate neporaziteľná. Nápisy „So Sovietskym zväzom na večné časy“, ktoré viseli na verejných miestach aj v Československu, vyznievali hrozivo realisticky.
To, čo sa potom stalo, nie je vlastne doteraz celkom jasné. Na páde komunizmu a rozpade sovietskej moci má nepochybne veľkú zásluhu americký tlak počas vlády Ronalda Reagana, ktorý nazval Sovietsky zväz Ríšou zla, jasný antikomunistický hlas „poľského pápeža“ Jána Pavla II., ako aj únava sovietskeho systému a potreba zmeny, ktorej výrazom bolo, že sa prezidentom stal Michail Gorbačov. Bez neho, a bez ruského prezidenta Borisa Jeľcina, mohol byť koniec Sovietskeho zväzu oveľa dramatickejší a ťažší. Vyrovnávanie sa s komunizmom v strednej Európe je prácou najmenej na dve generácie. Sedemdesiat rokov sovietskeho komunizmu bude tých generácií vyžadovať ešte viac.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.