.štíhly mladý muž s bystrými hnedými očami má kultivované sebavedomé vystupovanie, no zároveň pôsobí citlivo, dokonca až trochu placho. Keď začne hovoriť o svojom životnom príbehu, občas použije odborný výraz, lebo dnes už veci, ktoré zažil, vie aj odborne analyzovať. Občas zmĺkne a povie vetu, ako: „Neverím, že existuje spravodlivosť.“
Je práve na životnej križovatke, veľmi rozmýšľa, či to všetko má zmysel. Bude mať tridsať a od svojich šiestich rokov takmer nepretržite chodí do školy. Takú cestu si vybral. Ešte sa nenaučil byť hrdý na to, čo dokázal. Ešte si nepripúšťa, že je to niečo úplne výnimočné. .do domova
Filip sa dostal do domova ako malé dieťa. Jeho matka sa ocitla v neriešiteľnej situácii, ostala s dvoma chlapcami na ulici a keď Filip dostal v zime zápal pľúc, sociálni pracovníci jej navrhli, aby aspoň jedno dieťa dala do domova. Išiel Filip. Nemá pocit, že by to mal matke vyčítať, žiadne kontakty s ňou v detstve už ani nemal. „Keby som nebol v domove, tak by som tu teraz s vami nesedel,“ tvrdí vyrovnane a dodáva: „A nemal by som ani ľudí, ktorých teraz mám.“ Uvedomuje si, že po emocionálnej stránke je rodina lepšia ako detský domov, ale čo sa týka výchovy a prípravy do budúcnosti, asi bol preňho domov lepší. „Ja dnes môžem povedať, že som rád, že som bol v domove.“ A priznáva aj to, že hoci je hrdý na to, že je Cigán, oveľa viac mu dali „bieli“ ľudia, dnes sú mu preto bližší.
Z celého socialistického systému náhradnej výchovy boli najspornejšie osobitné internátne školy, po Novembri tie inštitúcie preto postupne rušili. A Filip bol práve v takomto internáte, ktorý bol zároveň aj školou. Prečo sa tento chalan s bystrým pohľadom ocitol v osobitnej škole, je záhada. Filip tvrdí, že mal ako dieťa slabšiu slovnú zásobu, teda istý komunikačný deficit, ale hlavný dôvod, prečo ho dali do osobitnej školy, mu nie je celkom jasný. Možno sa tam dostal preto, že nebol veľmi dobré decko. Bol hyperaktívny, mal problém obsedieť v lavici celú vyučovaciu hodinu a okrem toho vystrájal. Dnes už presne vie, prečo to robil. „Boli za tým moje neuspokojené citové potreby. Chcel som na seba umelo upútať pozornosť, aby som dostal aspoň krik, keď už nie objatie. Chcel som aspoň nejakú spätnú väzbu. Preto mnohí domováci vystrájajú, tých slušných si totiž nikto nevšíma,“ hovorí Filip, ktorý dnes tieto veci študuje.
Osobitná škola mu išla, vraj sa učil celkom dobre. Nikomu však nenapadlo, že by ho z osobitnej školy, ktorá je určená pre deti s mentálnym postihom, vybral. Spomína si však, že už ako dieťa si všimol spolužiakov, ktorí boli odlišní a on vedel, že do tej školy nepatria. „Bystrejší vychovávatelia k nim aj inak pristupovali. Ak niekto z nás v niečom dobre prosperoval, tak to brali, že na ten predmet má talent, ale neriešili to, že by také dieťa preložili do normálnej základnej školy.“ .máš na viac
Po Novembri sa začali ľudia v domove meniť a tvrdý vojenský režim sa uvoľňoval. V domove sa stále striedalo veľa vychovávateľov. Zlomom vo Filipovom živote bol príchod novej vychovávateľky. Ani ona síce nebola v domove dlho, ale jej meno Filip vyslovuje s veľkou úctou – Gabika Oklamčáková. Založila herecký krúžok a Filip pri preberaní rôznych scénok zistil, že sa vie ľahko učiť. Aj nová vychovávateľka si to všimla a povedala kľúčovú vetu: „Filip, ty máš na viac.“ Bola prvá, kto mu povedal, že do tej školy asi nepatrí. Filipovi tá veta uviazla v hlave.
Potom sa stalo ešte čosi. Do domova prišli dve nové nočné vychovávateľky. Aj ich mená Filip vyslovuje úctivo – Anička Hrešťová a Betka Jurová. Večer sa s deťmi rozprávali a aj sa s nimi modlili. „Obľúbili si ma. Mal som zrazu troch ľudí, ktorí mi verili, vkladali do mňa svoju dôveru a ja som cítil, že som ich dlžníkom. Čo som im za to mohol dať? Cukrík? Keks?“ Snažil sa odmeniť sa im svojím správaním. Nezmenil sa na vzorového premianta, ale keď urobil niečo zlé, už to cítil ako svoju zradu. „Už som chápal, že pre také chyby by som mohol tých blízkych ľudí stratiť.“
Nové vychovávateľky ho poznamenali aj inak. „Bolo nám to čudné, prečo sa večer modlia, ale tá atmosféra, úprimnosť, zapálená sviečka a ruženec – cítil som, že to má neskutočnú silu a že to so mnou niečo robí.“ Vtedy si to ešte celkom nechcel priznať, ale o pár rokov neskôr, ako šestnásťročný, absolvoval krst aj sväté prijímanie. Odvtedy je viera v Boha súčasťou jeho života. .maliar, natierač
Po skončení osobitnej školy sa Filip dostal na učilište do Starej Ľubovne. Učil sa za maliara a natierača. V tej škole veľa učenia nebolo, stačilo makať, no Filip zistil, že mu to celkom nevyhovuje. Nemal však žiadnu predstavu o svojej budúcnosti. V učilišti mal spolužiaka, ktorý tiež bol z domova a mal za sebou osobitnú školu, ale už si dorábal základnú školu. „Videl som to, ale neriešil. Uložil som si to niekam do podvedomia.“ A potom ešte niečo bolo dôležité. S organizáciou Úsmev ako dar sa viackrát dostal na koncert do Bratislavy. Tu stretol vysokoškolákov, ktorí sa o domovákov starali ako dobrovoľníci. A keď sa Filipa opýtali, akú má školu, klamal, že chodí na vysokú školu do Prešova. Zistil si informácie o jednej katedre a predstieral, že tam študuje. No v duchu sa hanbil za to, že klame. „Prekážalo mi, že som iný. Už som sa začal za tú osobitnú školu hanbiť.“
Keď mal osemnásť, dostal sa s „úsmevákmi“ na lyžovačku a tam sa ho ktosi opýtal, či si nechce urobiť základnú školu, že je predsa bystrý chalan. Vo Filipovi rozhodnutie pomaličky dozrievalo. Keď sa šiel po škole prihlásiť na úrad práce a videl tam podobných ľudí, hanbil sa za svoj pôvod, za svoje vzdelanie. „To bol štartovný spúšťač, ktorý ma hnal ďalej.“ .do školy
Keď mal osemnásť, musel opustiť detský domov. Odišiel do charitného domu vo Spišských Vlachoch a pracoval pre spišskú diecézu. Opäť dôležité stretnutie a meno vyslovené s úctou: Farár Jožko Benko. Jemu sa Filip zveril, že má silnú potrebu urobiť si základnú školu. Kňaz mu chcel dať nejaký časový limit, aby sa rozhodol. „Ja som limit odmietol, bol som si už istý, že to chcem.“ Polroka sa nič nedialo, hoci sa Filip nedočkavo vypytoval. Napokon riaditeľ školy súhlasil, aby Filip externe nastúpil do piatej triedy. Učiť sa teda musel celý rok sám a do školy chodil len na skúšky. Neosvedčilo sa to. „Zistili, že mám veľké medzery, ale videli, že mám veľkú snahu, že to nevzdávam.“ Riaditeľ školy po farárovi Filipovi odkázal, či by sa nehanbil chodiť do školy dennou formou, teda či nemá problém sadnúť si do školských lavíc s malými deťmi. Jeho spolužiaci mali dvanásť, on dvadsať. „Bol som celý šťastný, keď mi to kňaz povedal. A keď dávali piatakom vysvedčenia, tak ma pozvali a ukázali mi triedu, do ktorej budem od septembra chodiť. Privítali ma slovami: ‚Ty si náš nový žiak a my sa na teba tešíme.´ To bolo, akoby mi dali milión. Alebo ešte viac. Nevedel som sa dočkať septembra.“
Filip začal riadne chodiť do školy, doobeda sa učil, poobede, ako verejno-prospešný pracovník v oranžovej veste, zametal ulice. Bral aj brigády na stavbách, aby si zarobil na všetko, čo školák potrebuje. Bavila ho biológia, chodil dokonca aj na nejaké školské súťaže. Dnes priznáva, že bolo fascinujúce sledovať, ako jeho spolužiaci dospievajú po fyzickej aj psychickej stránke, ako sa menia, ako si vytvárajú predstavy o svojom živote. Dalo mu to vraj veľmi veľa. No prekvapilo ho, že na konci základnej školy tie deti vedeli, čím chcú byť. „Vedeli, že chcú byť lekári, informatici, manažéri. A ja som to stále nevedel. Hanbil som sa. Mám 24 rokov a neviem, čím chcem byť.“
Ale nejakú predstavu už Filip mal, i keď si ju zatiaľ nechával pre seba. Chcel raz byť učiteľom alebo vychovávateľom na tej škole, kde vyrastal. .čo ďalej
Mal 24 rokov, býval v charitnom dome a práve skončil základnú školu. Okamžite si podal prihlášku na viacero stredných škôl. Prijali ho na strednú zdravotnú školu, ale viac ho lákala stredná škola v Trebišove, odbor sociálno-výchovný pracovník. Lenže tam ho nechceli prijať, nezdalo sa im, že by taký starý kôň mal sedávať v lavici s deťmi o desať rokov mladšími. Vedúci charitného domu, kde Filip býval, sa však na taký odmietavý prístup školy nahneval. Najprv sa však chcel uistiť, či to Filip myslí vážne. Pripomenul mu, že na tej škole už naňho nikto nebude brať ohľad, že má na učenie menej času, budú ho brať ako riadneho študenta. Chce tam aj tak ísť? „Ja som cítil, že je to jediná škola, ktorá ma bude napĺňať a keby som mal robiť prijímačky aj desaťkrát, tak by som to urobil,“ spomína Filip. Nevie, čo potom povedal do telefónu vedúci charitného domu ľuďom v Trebišove, ale pravda je, že o týždeň dostal Filip papier o prijatí. .ťažké časy
Filip býval v charitnom dome vo Vranove a odtiaľ dochádzal do školy v Trebišove. Mal individuálny študijný plán, pretože nemal na to, aby dochádzal do Trebišova každý deň. Chodil raz na skúšky za mesiac. Najmä prvé dva roky boli vraj „brutálne ťažké“. Chýbali mu podmienky na učenie, učieval sa na záchode. Nové predmety, ako psychológia, sociológia, právo, boli náročné na pamäť aj logické uvažovanie. Navyše bol odkázaný sám na seba, používal poznámky od spolužiakov, chodil do knižnice, pomáhal si internetom. Ale jeho snaha nebola márna. „Mal som jednotky, dvojky a trojka bola vtedy, keď som to učenie odflákol.“
Po dvoch rokoch sa jeho situácia skomplikovala. Musel odísť z charitného domu vo Vranove a bývanie našiel až v Dunajskej Lužnej v zariadení pre odrastené deti z domovov. Školu však nevzdal, dochádzal na skúšky päťsto kilometrov. Aby si to mohol dovoliť, bral rôzne brigády, lebo mal problém nájsť miesto, odkiaľ by ho zamestnávateľ uvoľňoval pravidelne do školy. Také miesto našiel napokon v Tescu. Na čas pred maturitou sa však opäť vrátil do Vranova. Boli to vraj najťažšie chvíle. „Mal som dilemu: či byť ďalej rok nezamestnaný, nemať peniaze, ale dokončiť si školu, alebo sa na to vykašľať a riadne sa zamestnať.“ Rozhodol sa pre školu.
Ďalšia ťažká skúška prišla s maturitou. Nespravil na prvý raz slovenčinu. Cítil nespravodlivosť. Mal chuť všetko nechať, ale napokon sa v septembri na skúšku vrátil a spravil ju. „Keď som dostal maturitný list, myslel som, že sa mi zmení život, že ma budú ako človeka viac akceptovať a že tá vzdelanostná úroveň bude aj finančne ohodnotená. Bola to mylná predstava, život je krutý,“ hovorí smutným hlasom. Ale pointa je nečakaná. Dva dni po tom, čo spravil maturitu, už stál na študijnom oddelení na Vysokej škole sv. Alžbety a zapisoval sa na ďalšie štúdium. Pôvodne uvažoval, že pôjde študovať špeciálnu pedagogiku, ale v septembri sa už dalo zapísať len na túto školu. Vybral si sociálnu prácu. Dnes už má za sebou bakalársku prácu a chystá sa na bakalárske skúšky. Nahlas uvažuje o tom, že by si od septembra pridal špeciálnu pedagogiku. Stále ho neopúšťa predstava, že raz bude učiteľom alebo vychovávateľom v domove, chce sa venovať rómskym deťom. .malo to význam
Filipova cesta je neuveriteľná, ale on sám akoby si ani neuvedomoval, čo sa mu podarilo. Občas sa pýta, prečo práve on má všetko o desať rokov posunuté. „Asi to má nejaký účel,“ hovorí tichým hlasom a hľadá motív, prečo to vlastne robí. „Asi som chcel dokázať sebe a ľuďom, ktorí mi verili od začiatku, že som ten človek, ktorý, keď si niečo zaumieni, tak to dosiahne. Asi som chcel aj seba presvedčiť, že dieťa zo špeciálky môže dosiahnuť taký úspech ako dieťa z harmonickej rodiny.“ Dnes však už vie, že cena je vysoká. „Obeť je to veľká, lebo všetko je vždy len na mojom rozhodnutí, nemám človeka, ktorý by ma tlačil dopredu. Aj keď sa ti nedarí, musíš to prehltnúť a ísť ďalej. Veľa vecí dávam do modlitieb a odovzdávam to Bohu. To je moja hybná sila.“ .pokušenie
Filipa stretávam v jednom z bratislavských supermarketov, kde dnes pracuje. Chváli sa svojimi kolegami, s ktorými tvoria dobrý kolektív, cíti sa tu dobre a cení si to. Ale čoraz viac naňho padajú existenčné starosti. Potrebuje lepšie zarábať, aby zaplatil školu, nájomné, existenčné potreby. Brat ho láka do Česka, kde sú vyššie platy. Filip priznáva, že pokušenie je veľké a nemá to ešte v sebe vyriešené. Obáva sa, že keď aj školu skončí, bude bezdomovec. „Dokončím školu, a kam pôjdem?“ pýta sa trpko. „Bojím sa, že dostanem titul a nenastane žiadne zmena, stále budem na tom istom bode. V tomto odbore je veľa vysokoškolákov, možno nenájdem ani robotu. Štrnásť rokov som na tejto ceste, stále sa len učím. Má to význam?“ pýta sa so smutným úsmevom sám seba. Chvíľu mlčí, padá na neho ťažoba všetkých tých vytrápených rokov.
Keď sa lúčime, podáva mi ruku sebavedomý mladý muž a s úsmevom dodá: „Ja tú školu dokončím, neboj sa.“
Je práve na životnej križovatke, veľmi rozmýšľa, či to všetko má zmysel. Bude mať tridsať a od svojich šiestich rokov takmer nepretržite chodí do školy. Takú cestu si vybral. Ešte sa nenaučil byť hrdý na to, čo dokázal. Ešte si nepripúšťa, že je to niečo úplne výnimočné. .do domova
Filip sa dostal do domova ako malé dieťa. Jeho matka sa ocitla v neriešiteľnej situácii, ostala s dvoma chlapcami na ulici a keď Filip dostal v zime zápal pľúc, sociálni pracovníci jej navrhli, aby aspoň jedno dieťa dala do domova. Išiel Filip. Nemá pocit, že by to mal matke vyčítať, žiadne kontakty s ňou v detstve už ani nemal. „Keby som nebol v domove, tak by som tu teraz s vami nesedel,“ tvrdí vyrovnane a dodáva: „A nemal by som ani ľudí, ktorých teraz mám.“ Uvedomuje si, že po emocionálnej stránke je rodina lepšia ako detský domov, ale čo sa týka výchovy a prípravy do budúcnosti, asi bol preňho domov lepší. „Ja dnes môžem povedať, že som rád, že som bol v domove.“ A priznáva aj to, že hoci je hrdý na to, že je Cigán, oveľa viac mu dali „bieli“ ľudia, dnes sú mu preto bližší.
Z celého socialistického systému náhradnej výchovy boli najspornejšie osobitné internátne školy, po Novembri tie inštitúcie preto postupne rušili. A Filip bol práve v takomto internáte, ktorý bol zároveň aj školou. Prečo sa tento chalan s bystrým pohľadom ocitol v osobitnej škole, je záhada. Filip tvrdí, že mal ako dieťa slabšiu slovnú zásobu, teda istý komunikačný deficit, ale hlavný dôvod, prečo ho dali do osobitnej školy, mu nie je celkom jasný. Možno sa tam dostal preto, že nebol veľmi dobré decko. Bol hyperaktívny, mal problém obsedieť v lavici celú vyučovaciu hodinu a okrem toho vystrájal. Dnes už presne vie, prečo to robil. „Boli za tým moje neuspokojené citové potreby. Chcel som na seba umelo upútať pozornosť, aby som dostal aspoň krik, keď už nie objatie. Chcel som aspoň nejakú spätnú väzbu. Preto mnohí domováci vystrájajú, tých slušných si totiž nikto nevšíma,“ hovorí Filip, ktorý dnes tieto veci študuje.
Osobitná škola mu išla, vraj sa učil celkom dobre. Nikomu však nenapadlo, že by ho z osobitnej školy, ktorá je určená pre deti s mentálnym postihom, vybral. Spomína si však, že už ako dieťa si všimol spolužiakov, ktorí boli odlišní a on vedel, že do tej školy nepatria. „Bystrejší vychovávatelia k nim aj inak pristupovali. Ak niekto z nás v niečom dobre prosperoval, tak to brali, že na ten predmet má talent, ale neriešili to, že by také dieťa preložili do normálnej základnej školy.“ .máš na viac
Po Novembri sa začali ľudia v domove meniť a tvrdý vojenský režim sa uvoľňoval. V domove sa stále striedalo veľa vychovávateľov. Zlomom vo Filipovom živote bol príchod novej vychovávateľky. Ani ona síce nebola v domove dlho, ale jej meno Filip vyslovuje s veľkou úctou – Gabika Oklamčáková. Založila herecký krúžok a Filip pri preberaní rôznych scénok zistil, že sa vie ľahko učiť. Aj nová vychovávateľka si to všimla a povedala kľúčovú vetu: „Filip, ty máš na viac.“ Bola prvá, kto mu povedal, že do tej školy asi nepatrí. Filipovi tá veta uviazla v hlave.
Potom sa stalo ešte čosi. Do domova prišli dve nové nočné vychovávateľky. Aj ich mená Filip vyslovuje úctivo – Anička Hrešťová a Betka Jurová. Večer sa s deťmi rozprávali a aj sa s nimi modlili. „Obľúbili si ma. Mal som zrazu troch ľudí, ktorí mi verili, vkladali do mňa svoju dôveru a ja som cítil, že som ich dlžníkom. Čo som im za to mohol dať? Cukrík? Keks?“ Snažil sa odmeniť sa im svojím správaním. Nezmenil sa na vzorového premianta, ale keď urobil niečo zlé, už to cítil ako svoju zradu. „Už som chápal, že pre také chyby by som mohol tých blízkych ľudí stratiť.“
Nové vychovávateľky ho poznamenali aj inak. „Bolo nám to čudné, prečo sa večer modlia, ale tá atmosféra, úprimnosť, zapálená sviečka a ruženec – cítil som, že to má neskutočnú silu a že to so mnou niečo robí.“ Vtedy si to ešte celkom nechcel priznať, ale o pár rokov neskôr, ako šestnásťročný, absolvoval krst aj sväté prijímanie. Odvtedy je viera v Boha súčasťou jeho života. .maliar, natierač
Po skončení osobitnej školy sa Filip dostal na učilište do Starej Ľubovne. Učil sa za maliara a natierača. V tej škole veľa učenia nebolo, stačilo makať, no Filip zistil, že mu to celkom nevyhovuje. Nemal však žiadnu predstavu o svojej budúcnosti. V učilišti mal spolužiaka, ktorý tiež bol z domova a mal za sebou osobitnú školu, ale už si dorábal základnú školu. „Videl som to, ale neriešil. Uložil som si to niekam do podvedomia.“ A potom ešte niečo bolo dôležité. S organizáciou Úsmev ako dar sa viackrát dostal na koncert do Bratislavy. Tu stretol vysokoškolákov, ktorí sa o domovákov starali ako dobrovoľníci. A keď sa Filipa opýtali, akú má školu, klamal, že chodí na vysokú školu do Prešova. Zistil si informácie o jednej katedre a predstieral, že tam študuje. No v duchu sa hanbil za to, že klame. „Prekážalo mi, že som iný. Už som sa začal za tú osobitnú školu hanbiť.“
Keď mal osemnásť, dostal sa s „úsmevákmi“ na lyžovačku a tam sa ho ktosi opýtal, či si nechce urobiť základnú školu, že je predsa bystrý chalan. Vo Filipovi rozhodnutie pomaličky dozrievalo. Keď sa šiel po škole prihlásiť na úrad práce a videl tam podobných ľudí, hanbil sa za svoj pôvod, za svoje vzdelanie. „To bol štartovný spúšťač, ktorý ma hnal ďalej.“ .do školy
Keď mal osemnásť, musel opustiť detský domov. Odišiel do charitného domu vo Spišských Vlachoch a pracoval pre spišskú diecézu. Opäť dôležité stretnutie a meno vyslovené s úctou: Farár Jožko Benko. Jemu sa Filip zveril, že má silnú potrebu urobiť si základnú školu. Kňaz mu chcel dať nejaký časový limit, aby sa rozhodol. „Ja som limit odmietol, bol som si už istý, že to chcem.“ Polroka sa nič nedialo, hoci sa Filip nedočkavo vypytoval. Napokon riaditeľ školy súhlasil, aby Filip externe nastúpil do piatej triedy. Učiť sa teda musel celý rok sám a do školy chodil len na skúšky. Neosvedčilo sa to. „Zistili, že mám veľké medzery, ale videli, že mám veľkú snahu, že to nevzdávam.“ Riaditeľ školy po farárovi Filipovi odkázal, či by sa nehanbil chodiť do školy dennou formou, teda či nemá problém sadnúť si do školských lavíc s malými deťmi. Jeho spolužiaci mali dvanásť, on dvadsať. „Bol som celý šťastný, keď mi to kňaz povedal. A keď dávali piatakom vysvedčenia, tak ma pozvali a ukázali mi triedu, do ktorej budem od septembra chodiť. Privítali ma slovami: ‚Ty si náš nový žiak a my sa na teba tešíme.´ To bolo, akoby mi dali milión. Alebo ešte viac. Nevedel som sa dočkať septembra.“
Filip začal riadne chodiť do školy, doobeda sa učil, poobede, ako verejno-prospešný pracovník v oranžovej veste, zametal ulice. Bral aj brigády na stavbách, aby si zarobil na všetko, čo školák potrebuje. Bavila ho biológia, chodil dokonca aj na nejaké školské súťaže. Dnes priznáva, že bolo fascinujúce sledovať, ako jeho spolužiaci dospievajú po fyzickej aj psychickej stránke, ako sa menia, ako si vytvárajú predstavy o svojom živote. Dalo mu to vraj veľmi veľa. No prekvapilo ho, že na konci základnej školy tie deti vedeli, čím chcú byť. „Vedeli, že chcú byť lekári, informatici, manažéri. A ja som to stále nevedel. Hanbil som sa. Mám 24 rokov a neviem, čím chcem byť.“
Ale nejakú predstavu už Filip mal, i keď si ju zatiaľ nechával pre seba. Chcel raz byť učiteľom alebo vychovávateľom na tej škole, kde vyrastal. .čo ďalej
Mal 24 rokov, býval v charitnom dome a práve skončil základnú školu. Okamžite si podal prihlášku na viacero stredných škôl. Prijali ho na strednú zdravotnú školu, ale viac ho lákala stredná škola v Trebišove, odbor sociálno-výchovný pracovník. Lenže tam ho nechceli prijať, nezdalo sa im, že by taký starý kôň mal sedávať v lavici s deťmi o desať rokov mladšími. Vedúci charitného domu, kde Filip býval, sa však na taký odmietavý prístup školy nahneval. Najprv sa však chcel uistiť, či to Filip myslí vážne. Pripomenul mu, že na tej škole už naňho nikto nebude brať ohľad, že má na učenie menej času, budú ho brať ako riadneho študenta. Chce tam aj tak ísť? „Ja som cítil, že je to jediná škola, ktorá ma bude napĺňať a keby som mal robiť prijímačky aj desaťkrát, tak by som to urobil,“ spomína Filip. Nevie, čo potom povedal do telefónu vedúci charitného domu ľuďom v Trebišove, ale pravda je, že o týždeň dostal Filip papier o prijatí. .ťažké časy
Filip býval v charitnom dome vo Vranove a odtiaľ dochádzal do školy v Trebišove. Mal individuálny študijný plán, pretože nemal na to, aby dochádzal do Trebišova každý deň. Chodil raz na skúšky za mesiac. Najmä prvé dva roky boli vraj „brutálne ťažké“. Chýbali mu podmienky na učenie, učieval sa na záchode. Nové predmety, ako psychológia, sociológia, právo, boli náročné na pamäť aj logické uvažovanie. Navyše bol odkázaný sám na seba, používal poznámky od spolužiakov, chodil do knižnice, pomáhal si internetom. Ale jeho snaha nebola márna. „Mal som jednotky, dvojky a trojka bola vtedy, keď som to učenie odflákol.“
Po dvoch rokoch sa jeho situácia skomplikovala. Musel odísť z charitného domu vo Vranove a bývanie našiel až v Dunajskej Lužnej v zariadení pre odrastené deti z domovov. Školu však nevzdal, dochádzal na skúšky päťsto kilometrov. Aby si to mohol dovoliť, bral rôzne brigády, lebo mal problém nájsť miesto, odkiaľ by ho zamestnávateľ uvoľňoval pravidelne do školy. Také miesto našiel napokon v Tescu. Na čas pred maturitou sa však opäť vrátil do Vranova. Boli to vraj najťažšie chvíle. „Mal som dilemu: či byť ďalej rok nezamestnaný, nemať peniaze, ale dokončiť si školu, alebo sa na to vykašľať a riadne sa zamestnať.“ Rozhodol sa pre školu.
Ďalšia ťažká skúška prišla s maturitou. Nespravil na prvý raz slovenčinu. Cítil nespravodlivosť. Mal chuť všetko nechať, ale napokon sa v septembri na skúšku vrátil a spravil ju. „Keď som dostal maturitný list, myslel som, že sa mi zmení život, že ma budú ako človeka viac akceptovať a že tá vzdelanostná úroveň bude aj finančne ohodnotená. Bola to mylná predstava, život je krutý,“ hovorí smutným hlasom. Ale pointa je nečakaná. Dva dni po tom, čo spravil maturitu, už stál na študijnom oddelení na Vysokej škole sv. Alžbety a zapisoval sa na ďalšie štúdium. Pôvodne uvažoval, že pôjde študovať špeciálnu pedagogiku, ale v septembri sa už dalo zapísať len na túto školu. Vybral si sociálnu prácu. Dnes už má za sebou bakalársku prácu a chystá sa na bakalárske skúšky. Nahlas uvažuje o tom, že by si od septembra pridal špeciálnu pedagogiku. Stále ho neopúšťa predstava, že raz bude učiteľom alebo vychovávateľom v domove, chce sa venovať rómskym deťom. .malo to význam
Filipova cesta je neuveriteľná, ale on sám akoby si ani neuvedomoval, čo sa mu podarilo. Občas sa pýta, prečo práve on má všetko o desať rokov posunuté. „Asi to má nejaký účel,“ hovorí tichým hlasom a hľadá motív, prečo to vlastne robí. „Asi som chcel dokázať sebe a ľuďom, ktorí mi verili od začiatku, že som ten človek, ktorý, keď si niečo zaumieni, tak to dosiahne. Asi som chcel aj seba presvedčiť, že dieťa zo špeciálky môže dosiahnuť taký úspech ako dieťa z harmonickej rodiny.“ Dnes však už vie, že cena je vysoká. „Obeť je to veľká, lebo všetko je vždy len na mojom rozhodnutí, nemám človeka, ktorý by ma tlačil dopredu. Aj keď sa ti nedarí, musíš to prehltnúť a ísť ďalej. Veľa vecí dávam do modlitieb a odovzdávam to Bohu. To je moja hybná sila.“ .pokušenie
Filipa stretávam v jednom z bratislavských supermarketov, kde dnes pracuje. Chváli sa svojimi kolegami, s ktorými tvoria dobrý kolektív, cíti sa tu dobre a cení si to. Ale čoraz viac naňho padajú existenčné starosti. Potrebuje lepšie zarábať, aby zaplatil školu, nájomné, existenčné potreby. Brat ho láka do Česka, kde sú vyššie platy. Filip priznáva, že pokušenie je veľké a nemá to ešte v sebe vyriešené. Obáva sa, že keď aj školu skončí, bude bezdomovec. „Dokončím školu, a kam pôjdem?“ pýta sa trpko. „Bojím sa, že dostanem titul a nenastane žiadne zmena, stále budem na tom istom bode. V tomto odbore je veľa vysokoškolákov, možno nenájdem ani robotu. Štrnásť rokov som na tejto ceste, stále sa len učím. Má to význam?“ pýta sa so smutným úsmevom sám seba. Chvíľu mlčí, padá na neho ťažoba všetkých tých vytrápených rokov.
Keď sa lúčime, podáva mi ruku sebavedomý mladý muž a s úsmevom dodá: „Ja tú školu dokončím, neboj sa.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.