Keď som bol študentom réžie, chodieval som stopom do Krakova pozrieť si dobré divadlo. Napríklad Z biegiem lat, z biegiem dni. Je to história krakovskej buržoáznej rodiny. Vojny, povstania, zmena režimov, ale rodina zotrváva. Inscenáciu režíroval Andrzej Wajda v Starom divadle. Predstavenie trvalo 6 hodín, začínalo sa o štvrtej popoludní. V nabitej sále som sedel na schodoch a prežíval opojenie, ktoré pokojne preráža konvenciu vnímania času. Publikum, bez ohľadu na vek, bolo tým posolstvom vzrušené. Na ceste domov mi poľskí colníci zhabali malú storočnú Bibliu z antikvariátu. Nedali sa obmäkčiť. Bol hlboký socializmus.

Raper Marián Bene Benkovič počas dňa pracuje ako plánovač výroby televízorov. V jednom zo svojich textov rapuje, že celý deň exceluje, čím odkazuje na to, že celý deň kuká do Excelu a do SAP-u. No a večer, namiesto kukania do televízora, píše svoje hlúposti.

Nájdeme ich skoro v každom lepšom kompóte, to znamená najmä v tom od mamy či starej mamy. Nesmú chýbať vo varenom víne či v punči. Podobajú sa na malé klinčeky na čalúnenie a rovnako sa u nás aj volajú.

Asi to nie je náhoda, že práve v krajine, kde sú celú zimu silné mrazy, sú ľudia totálne namotaní na „dostávku”, čo po rusky znamená donáška tovaru domov. U nás si ľudia obvykle dajú doniesť nadrozmerné spotrebiče alebo nábytok, prípadne pizzu. Tu si ľudia objednajú hocičo. Chleba, mlieko, mrkvu. Plienky. Klobúk. Zvlhčovač vzduchu. Dokonca aj inzertné portály majú dostávku. Predvčerom mi pani v kožuchu priniesla cumeľ. Jeden cumeľ. Už nám doniesli aj akvárium, aj radiátor, ja som zasa predala nespotrebované dojčenské mlieko.

Náš nos – náš pán je názov rozhovoru s českým antropológom a etológom Janom Havlíčkom, odborníkom na rolu čuchu v ľudskej komunikácii (Lidové noviny, Pátek, 3. 1. 2014, č. 1, s. 29). Havlíček sa venuje výskumu čuchu a zmyslového vnímania. Zmyslové vnímanie zažíva v posledných desaťročiach vo vedeckom výskume veľký boom. Ak sa ešte pred niekoľkými desaťročiami vytesňovalo, lebo sa pokladalo za „nespoľahlivé“, dnes vieme vytvárať čoraz jemnejšie a spoľahlivejšie škály farieb, zvukov, dotykov, chutí, pachov, bolestí a závratov, vratkých stavov, ktoré sú príznakmi našich emocionálnych rozpoložení, naladení a atmosfér a som presvedčený, že všetko smeruje k vzniku modálnej semiotiky ako teórie znakov, vyjadrujúcich celú škálu ľudských emócií.

Aj by som zabudla na to, že dnes 8. marca je deň žien. Ale od rána mi to pripomína reklama v rádiu.

Podnikateľ Boris Kollár je vďaka svojmu netradičnému životnému štýlu veľkým obľúbencom bulváru. Ochotne predvedie všetky svoje ženy i deti. Ale raz sa naozaj nahneval a rozhodol sa súdiť s vydavateľom Plus 7 dní. Výsledok je naozaj kuriózny a verím, že pobaví aj tých, čo nie sú milovníkmi bulváru.

Na letisku nastalo desivé ticho. Najsmutnejší deň Pohody...

Od februára 2013 sa v Bulharsku zapaľujú ľudia. Podľa zvoleného kritéria sa už upálilo šesť až jedenásť Bulharov. Tento spôsob smrti nemá v Bulharsku nijakú tradíciu. Niektorí si ho volia z politického protestu. Ako Dolnorakúšana sa ma to týka obzvlášť silno: zimné povstanie roku 2013 vyvolali účty za energiu, ktoré boli v prípade mnohých Bulharov vyššie než ich príjmy – monopol predaja elektriny v juhovýchodnom Bulharsku požíva dolnorakúsky energetický koncern EVN. Dňa 10. februára 2013 ktosi podpálil dve autá patriace EVN.

Práve som sa vrátil z Košíc. Výlet trval 20 hodín, z toho 10 sme s Danom a Gešom strávili vo vlaku. Zvyšok v tej dzivokej metropole "blízkeho východu". Výborné to bolo!