Minister školstva, vedy, výskumu a športu Dušan Čaplovič hovorí, že boj s byrokraciou je nekonečný ako boj s otravnými muchami. Preto potrebuje nadhľad, odhodlanie, empatiu s tými, ktorým sa u neho kujú zákony a vyhlášky, a pevné nervy.

Voľby 6. mája potvrdili smerovanie do EÚ, demokrati sa zrejme spoja opäť so socialistami a víťazní pokrokári (predtým radikáli) ostanú naďalej v opozícii. No dojem, že Srbsko, ako kľúčová krajina západného Balkánu, už neprežíva drámy, by bol mylný.

Vedela som, že po ňom pôjdu. Od prvého momentu, keď som s ním, José Danielom Ferrerom, telefonicky hovorila, bolo jasné, že tento muž je niečím mimoriadny. Krátko po tom sme sedeli u nás doma a môj prvý dojem sa iba potvrdil. Vonku padla noc, ale tento muž z Palmarito de Cauto nám hovoril o rokoch, čo strávil vo väzení od Čiernej jari v roku 2003 do polovice roku 2011.

Postava dona Juana viac ako dvesto rokov fascinovala západný svet literatúry. O židovských koreňoch a humore, skrytom za touto postavou, ako aj o novom svete, ktorý sa s donom Juanom zrodil, píše David P. Goldman.

Rady priamo z kuchyne. Doslova. Varíme u Mila Šašinku na apartmáne dobrotky. No, u Mila ako u Mila, sme u Mladena a Leny v Podstrani neďlako Splitu. Mladen je domáci, ktorého sa oplatí počúvať.

„Meno Maďar opäť bude pekné...“ napísal svojho času (asi pred 164 rokmi) Sándor Petőfi s nekonečným optimizmom. Nateraz o tom skôr pochybujeme. Pritom o nás hovoria azda všade. Značne skreslene a nepresne, čo znižuje hodnovernosť ešte aj oprávnenej kritiky. V titulkoch sa dočítame, že Maďarsko už nie je republika. Mudrci vôbec nečítali novú ústavu, z ktorej vysvitá, že výlučne používame len tradičný názov krajiny Maďarsko (Magyarország), ale štátna forma je aj naďalej republika.

S t r a š n e p o m a l y sa píše na počítači, keď mám zmrznuté ruky. Písmenko za sekundu. Žiadna diakritika. A to sa nemám na čo sťažovať. Po roku (áno po roku!) som konečne na treku. A už tretí deň mám slzy v očiach, vždy ked idem popredu, predo mnou nik, iba hory a Boh. Ani som nevedela, ako mi to chýba. Nie šport, nie osemtisícovky. Ale maličkosti. Tie veľké popraskané líčka malých šerpských detí. Volám ich Šerpiatka.

Prvý pohľad na Vlada Žáka nenapovedá, že pred vami stojí „služobník Boží“. Je mladý, používa jazyk chalana z bratislavského sídliska a namiesto sutany nosí moderné civilné oblečenie. No prvý dojem klame.

Prežil som 22-hodinový maratón v jednej z okrskových volebných komisií. Po prvý raz – a bolo to sklamanie. Školenie o volebnom zákone, o priebehu volieb či o sčítavaní hlasov totiž absolvovali len jej predseda a podpredseda – teda len dvaja členovia z 13. Hlasy vo volebnú noc však spočítavali všetci. Ostal som v šoku, keď jedna z členiek komisie chcela za neplatné považovať aj tie hlasovacie lístky, na ktorých boli zakrúžkovaní viac ako štyria kandidáti.

Neviem, ako u vás na Slovensku, ale u nás v Česku je to už takmer kampaň. Kampaň proti poľským potravinám. V poľských potravinách sa údajne roky používala soľ, ktorá bola určená na posýpanie chodníkov, poľské sliepky chovajú v malých klietkach, ktoré nezodpovedajú normám Európskej únie, a tak ich stotisíce vrátili od českých hraníc. V dôsledku toho dnes jedno vajíčko stojí toľko, koľko pred Vianocami stála celá omeleta. No a dnes, keď som išiel do Českej televízie, mi takmer prišlo nevoľno, keď Česká potravinárska inšpekcia odhalila, že v akejsi poľskej saláme, ktorá mala byť z bravčoviny a hovädziny, objavili pomleté kuracie kosti.