Zhýralec beztrestne zvádza ženy, vraždí ich mužských príbuzných, až kým ho socha jednej z jeho obetí nepozve na večeru a nestiahne do pekla. Znie to trochu hlúpo, ale celé dve storočia presne tak vyzerala najobľúbenejšia zápletka západnej literatúry. Dona Juana vymyslel mních Tirso de Molina, Španiel z rodiny konvertovaných Židov. Skrytou zápletkou tohto divadla je židovský vtip: zmyslom existencie dona Juana je preukázať, že aj zbožný kresťan môže byť sociopat, a teda prenesene, že kresťanskému svetu môžu vládnuť sociopati. Najrafinovanejší osvietenský útok na katolícku vieru neprišiel teda v tomto čase od ateistov ako Voltaire, ale od španielskeho mnícha so skrytou židovskou vnímavosťou.
.fascinácia donom Juanom
Ďalší židovský konvertita o storočie a pol neskôr, volal sa Emmanuele Conegliano, ale známy je ako Lorenzo da Ponte, prepracoval Tirsovu hru a vytvoril z nej libreto pre Wolfganga Amadea Mozarta. Výsledkom je jedinečné umelecké dielo. Je zbytočné klásť si otázku, či je Don Giovanni najlepšou operou, aká bola kedy napísaná, keďže táto hudobná tragi-komédia alebo drama giocoso, ako ju nazýva Da Ponte, je žánrom sama osebe.
Mozartova kombinácia tragických a komických prvkov obracia svet naruby. Od prvých tónov orchestra až po tie posledné si nemôžeme byť istí, či sa máme smiať, plakať, alebo sa dokonca báť. Ak si z divadla neodnesiete toto zmätenie, tak ste nedávali pozor.
Mozartov antihrdina, ako sumarizuje jeho sluha Leporello v slávnej árii, zviedol 2 065 žien. Úlovky dona Juana, archetypálnej literárnej postavy, sú vskutku obrovské. Jeden literárny vedec spočítal, že od vydania diela Tirso de Molinu Sevillský zvodca (dielo vyšlo v českom preklade pod názvom Sevillský svůdce a kamenný host, pozn. prekl.) uprostred tridsaťročnej vojny v roku 1630, sa donjuanovská postava objavila 1 720-krát. Don Juan ovládol na dve storočia medzi Tirsom a Byronom literárnu predstavivosť takým spôsobom, ako žiadna iná literárna postava v dejinách.
V postkresťanskom svete, ktorý stratil záujem o témy hriechu a spásy, je don Juan passé. V roku 1821, keď sa don Juan objavil v rovnomennom majstrovskom diele lorda Byrona, dala táto postava svetu svoje zbohom. Fascinácia E.T.A. Hoffmana a Kierkegaarda Mozartovou operou mala viac dočinenia s jeho geniálnou hudbou, nie literárnou predlohou. Baudelairova báseň Don Juan v pekle a Shawove intermezzo s rovnakou témou už v Juanovej postave objavovalo vzdorovitého hrdinu. Nedôsledné pokusy prerobiť dona Juana na freudovskú postavu sa síce tiež z času na čas objavia, ale chýba im presvedčivosť aj diváci.
.svet plný sociopatov
Juan si získal obecenstvo 17. a 18. storočia tým, že personifikoval zlé predtuchy kresťanského sveta o vlastnej zraniteľnosti. Tirsov malý podvod nanovo otvoril otázku kresťanského konceptu spásy. Jeho príbeh totiž nie je o erose, ako si dnes mnohí myslia, ale o zle. Kresťanská spoločnosť je založená na premise, ktorá vyžaduje – ako to povedal Augustín – iba jednu maximu, a tou je láska. Kresťanstvo tvrdí, že odkedy ľudstvo uznáva absolútne nesebeckú lásku Ježiša Krista, komplikovaný židovský zákon je zbytočný, keďže kresťanská láska celkom spontánne vyvolá to správne správanie.
Problém však je, ako to ukázal Tirso, že spoločnosť, ktorá je závislá od svedomia, nemá obranu pred sociopatom, ktorý žiadne svedomie nemá. Don Juan je predátor vnútri kresťanského sveta, kde nemá žiadnych prirodzených nepriateľov. Juan si užíva vraždenie mužských príbuzných svojich ženských obetí takmer rovnako ako zvádzanie samotných žien. Ak by sme mohli hovoriť o Juanových potomkoch v dnešnej literatúre, nehovorili by sme o mileneckých záletníkoch, ale o sériových vrahoch.
Tirsova teologická pasca mala pre auditórium v roku 1630, dvanásť rokov pred koncom tridsaťročnej vojny, ktorá zruinovala Španielske impérium a spôsobila smrť takmer polovice ľudí obývajúcich strednú Európu, viac než len hypotetický význam. Svet bol zaplavený sociopatmi vo funkciách na vrchole moci. Vrátane španielskeho kráľa Filipa IV., ktorého nelegitímni potomkovia sa dokonca pokúsili urobiť puč proti legitímnemu nasledovníkovi na španielskom tróne. Filip sa napokon objavil aj v Sevillskom zvodcovi, zamaskovaný v podobe kráľa Alfonsa XI. zo 14. storočia. Alfonso, podobne ako Filip, tiež zaľudnil španielsku kráľovskú líniu nelegitímnym potomstvom.
Nebude to zrejme náhoda, že Alfonsov nelegitímny syn Henrich z Trastámary podnecoval nenávisť k Židom s cieľom zvrhnúť svojho nevlastného a politicky tolerantnejšieho brata, legitímneho dediča trónu Pedra I. Kastílskeho. Henrich bol na čele židovskej masakry, ku ktorej došlo 7. mája 1335 v Tolede. Zahynulo 12-tisíc španielskych Židov. Židia bojovali v dlhej občianskej vojne na strane Pedra. A potom, ako Henrich vyhral a odťal svojmu bratovi hlavu so slovami „kde je je ten syn židovskej suky”, znášali obrovské utrpenie.
Dnes túto kapitolu z dejín pozná už iba málokto, ale v Tirsových časoch to bolo v živej pamäti. V Španielsku žilo v roku 1492 takmer štvrťmilióna Židov, desatina vtedajšej populácie. Židia dostali na výber: alebo odídu do exilu, alebo sa nechajú pokrstiť. Viac ako polovica z nich krajinu opustila, pričom desiatky tisícov z nich zahynuli po ceste. Židia dominovali španielskej literárnej elite a z tých, čo v krajine zostali, vytvorili v Zlatom období španielskych dejín na začiatku 17. storočia nadpriemerné množstvo literárnych diel. Tirso bol jedným z nich. Ale títo „noví kresťania” nikdy celkom nezapadli do väšinovej spoločnosti. Rodiny v meste Toledo do dnešných dní rozlišujú medzi „starými” a „novými” kresťanmi.
.smiech z hlbín
Tirso tlačí tento paradox ešte viac. Pôvodný don Juan zo španielskeho zlatého obdobia dejín bol veriaci katolík, ktorý nikdy nepochyboval, že pokánie a odpustenie cez inštitúcie cirkvi môže zachrániť jeho dušu. Preto si myslel, že v mladosti môže svoju dušu oddať diablovi a na pokánie bude mať čas neskôr. Keď ho niekto napomenie a vyzve, aby sa obrátil, konal pokánie a zachránil si dušu, Juan mu odpovie: que largo me lo fíais, mám dosť času, aby som všetko splatil. (Jeden variant Zvodcu bol dokonca uverejnený pod názvom Que largo me fíais, aby bolo už z názvu jasné, že v diele ide o Juanovu prekrútenú, ale ortodoxnú teológiu.)
Juanov sluha Catalinón (Leporello v Mozartovej opere) ho varuje, že život je príliš krátky a hriech bude potrestaný. „Ak mi dávaš toľko času,” odpovedá mu Juan, „tak hra môže pokračovať”. A navyše, dodáva, jeho otec je kráľovým obľúbencom. Tirso tým chce povedať, že kresťanstvo môže vyprodukovať monštrum, ktoré nekoná nič iné, iba zlo a to práve preto, že verí v nebo, peklo a cirkevné sviatosti. Tirso mohol mať na pamäti Knihu Kazateľ: „Aj v tom je márnosť, že nevykonajú hneď rozsudok nad zločinom ničomníka, – a preto sa srdce Adamových synov odváži konať zlo.” (Kazateľ, 8:11)
Ale kresťanské spoliehanie sa na milosrdenstvo na úkor spravodlivosti, ako o tom píše teológ Michael Wyschogrod, oslobodzuje Juana a umoňuje mu formulovať si vlastnú sociopatickú teóriu spásy. To, mimochodom, vysvetľuje, prečo moderné verzie Mozartovej opery dopadnú vždy tak biedne. V dnešnej modernej dobe nie je muž, čo ustavične zvádza ženy, žiadnym monštrom, ale len istou mrzutosťou, nanajvýš otravou. Nikto sa už viac neprepadáva do pekla. Juanovým prirodzeným habitusom je súmrak viery, moment, keď katolícky svet bojoval s predtuchou svojho vlastného úpadku, a o to intenzívnejšie sa vlastnej viery držal.
Tirsova kritika kresťanstva sleduje rabínske texty. Ako upozornil Joseph Dov Solovietchik, „subjektívna viera, ktorej chýbajú príkazy a zákony, viera toho druhu, ako o nej hovoril Šavol z Tarzu – aj keď sa zakrýva láskou Boha k človeku – nemôže vytrvať, ak neobsahuje jasné príkazy konať dobro a plniť ďalšie špecifické príkazy, ktoré nie sú vždy v súlade s racionalitou a kultúrou”. V donovi Juanovi uvidel kresťanský svet svoju náchylnosť upadnutia do chaosu. To je dôvod, prečo európske auditóriá nemohli z neho vyše 200 rokov odtrhnúť zrak.
Žiadny autor nevykreslil tento portrét chaosu a jeho teologických koreňov farebnejšie ako Tirso. Bežná bilancia Dona Juana a jeho 1 719-tich literárnych imitácií redukuje Tirsovo brilantné a komplexné dielo na obyčajnú lekciu z morálky.
Kresťanskí kritici, zdá sa, nedokážu pochopiť, aké veľké a trvalé bolo utrpenie španielskych Židov, ba čo viac, keď príde na židovskú iróniu, nerozumejú jej, sú k nej hluchí. Zvodca je židovský vtip a kritici ho nepochopili. Teológ David Bentley Hart napríklad nedávno napísal, že „Juan bol najamorálnejšou postavou európskej literatúry práve preto, že slúžil ako negatívny obraz morálnych schopností a presvedčania svojej doby, exemplárny protiklad širokej a koherentnej vízie dobra, ktorého príbeh magicky kombinoval určitú nostalgiu po strácajúcich sa kultúrnych istotách s istým cynizmom k nim”. V skutočnosti je Zvodca židovským vtipom, kozmickou škodoradosťou, fraškou de profundis, trpkým smiechom kdesi z hlbín.
.socha proti srdcu z kameňa
Mozartov Don Giovanni ma dostal, keď som mal 14 rokov. Ale až vďaka poznámkam k jeho opere som sa dostal k Da Pontemu a cez neho k Tirsovi, v jednej z verejných knižníc. Mozartova opera vo mne čosi rozvírila, možno to bolo nejaké upovedomenie si žalostného stavu, neadekvátnosti osvietenského pohľadu na človeka. Videl som každé jedno predstavenie, ktoré sa dalo, pri hudobnej nahrávke sa mi rozbúšilo srdce a dôkladne som prehľadával všetky poznamky k libretu. A až celkom nedávno som medzi riadkami všetkých tých poznámok začul tlmený nárek utrpenia španielskych Židov.
Téma zjavne Mozarta zaujala a tento hudobný génius dokázal nájsť jedinečnú rovnováhu medzi tragédiou a prenikavým dobrým humorom. Krátko predtým, než príde socha do Giovanniho paláca, do deja vpadne dona Elvíra, Giovanniho žena a jedna z odmietnutých úlovkov, a prosí ho, aby zanechal svoje zlé spôsoby. Giovanni sa jej vysmeje, pripíja na ženy a dobré víno, Elvíra ho pateticky žiada, aby prestal a Leporello si popod fúzy komicky mrmle, že jeho pán má srdce z kameňa. Až na to, že to všetci traja robia naraz, súčasne. Toto trio obsahuje tri vokálne línie, dokonalú charakterizáciu troch konrastných emócii. Nikde inde, v žiadnej inej opere, nič také nenájdete.
Elvíra odchádza a spoza javiska počujeme jej nárek. Niekto zaklope na dvere. Leporello na to odpovedá a varuje svojho pána v štýle Lou Costella: „Nechoďte tam! Je tam muž z kameňa. Urobí z vás ‚Ta, Ta, Ta’!” Giovanniho ho ignoruje. Socha, ktorú Giovanni s posmechom pozval na večeru v predchádzajúcej scéne, mu hovorí, že musí prijať aj jej recipročné pozvanie. „Prepáčte, prepáčte, ale on už má niečo dohodnuté,” prerušuje ho Leporello. Sme ponorení v hlboko tragickom Mozartovom mólovom D, ale ani tam neprestávajú prichádzať ďalšie vtipy.
Giovanni je stiahnutý dole do pekla a ostatné postavy na javisku si uvedomia, že to bol akt božskej spravodlivosti. „Tak skončia všetci, ktorí páchajú zlo,” spievajú spoločne aristokrati, buržoázia aj sedliaci. A Da Ponte robí všetko preto, aby sme si uvedomili, že všetko sú to ľahkoverní blázni, ktorých Giovanni predtým podviedol.
.odkaz kresťanstvu
Pri pohľade na zhromaždenie Giovanniho obetí sa musíme smiať: despotická a sklamaná dona Anna, jej nehanebný snúbenec Ottavio, pateticky oddaná dona Elvíra, sedliacke dievča na spoločenskom vzostupe Zerlina a jej hlúpy nastávajúci Masetto, a samozrejme zbabelo-zhovievavý a oddaný sluha Leporello. Niet pochýb o tom, že Mozart napísal tragédiu. Nie dona Giovanniho, ale našu. Tá najlepšia Mozartova hudba čaká na moment, keď Giovanni zaplatí ľudskú cenu za svoje plienenie. Rébus opery sa vyrieši, keď dona Anna náhle rozpozná, že tým zamaskovaným votrelcom, ktorý sa ju pokúsil znásilniť (a zrejme uspel) a potom zabil jej milovaného otca, je Giovanni. Dlhý dramatický recitatív predchádza Anninu áriu, v ktorej volá po pomste, „Or sai chi l’onore,” kde Mozart vložil Anninu tonálnu transformáciu, v ktorej sa zrkadlí jej vývoj od uvedomenia si cez strach až po odhodlanie. Bart americkej hudobnej teórie Carl Schachter napísal o tejto zázračnej pasáži dodnes autoritatívnu analýzu.
Nadprirodzené rozriešenie tejto otázky je majstrovský ťah priam brechtovského odcudzenia. Komik pompézne spúšťa sériu vtipov, robí tak v protiklade k vážnosti situácie, aby tým spustil úľavu z absurdity premisy. Ak táto nadprirodzená intervencia znamená, že hlúposť je jediná vec, ktorá nás dokáže zbaviť dona Juana, tak nejde o veľmi decentný odkaz kresťanstvu. Znamená totiž, že kresťanstvo samo nie je sa schopné zbaviť sa zla svojou vlastnou námahou.
Ako je možné, že Tirsovi prešla takáto paródia katolíckej soteriológie (teologická náuka o spáse, pozn. prekl.)? Zrejme najjednoduchšia odpoveď, ktorá sa ponúka, je, že španielska cirkev bola vystrašená úplne inou, a síce protestantskou hrozbou. Kalvín navrhoval vyriešiť paradox spásy doktrínou, že spasení môžu byť iba predestinovaní vyvolení. Juan nie je žiadny kalvinista, verí totiž, že jeho vôľa je slobodná, že len on si môže vybrať, či a kedy chce byť spasený. Inkvizícia preto preverila v Tirsovom diele otázku slobodnej vôle a nechala dielo tak. Ako neskôr vtipkoval Isaac Bashevis Singer, nemáme asi na výber, než uveriť slobodnej vôli, ale Kalvínov koncept výberu je židovskému pohľadu bližší. Logickou konzekvenciou tohto pohľadu bol presun vybraných zo sveta, ktorému vládnu sociopati do Nového Izraela, menovite Ameriky.
.najstrašnejšia žena v dejinách
Tirso vychádzal z ľudových príbehov, v ktorých žijúca osoba pozve mŕtvu osobu na večeru a stratí sa, ak je toto pozvanie vrátené. Ale Juan nie je žiadnym legendárnym archetypom. Skôr je metafyzickým konštruktom, jedinečným pre svoju dobu a tragédiu španielskych Židov. Don Juan má v literatúre iba jedného podobne veľkého predchodcu, vlastne predchodkyňu, a tou je kupliarka Celestína, antihrdinka tragikomédie Fernanda de Rojas. De Rojasova tragikomédia je nárekom k nebesám a prekliatím kresťanského Španielska. Vyšla iba sedem rokov po vyhostení Židov zo Španielska a jej autorom bol advokát a converso, ktorý zastupoval svojho svokra pred inkvizičným súdom.
Celestína je konkubína a harpya, možno ide dokonca o najstrašnejšiu postavu, aká kedy vyšla na západné javisko. Ignoruje každé nebezpečenstvo a je brilatne manipulatívna. Postavy Marlowovho Barnabáša, Shakespearovho Jaga alebo Goetheho Mefistofela sú popri nej len malí školskí šibali. Celestínu si najme mladý muž, ktorý chce s jej pomocou zviesť spoločensky vyššie postavené dievča, po ktorom túži. Celestína spustí beh udalostí, v dôsledku ktorých zahynú všetky postavy. Tragikomédia ako žáner má svoj pôvod v antike, ako prvý použil tento termín Plautus, ale v modernom svete začala práve s De Rojasom, ktorý v tieni inkvizície spájal humor so šibenicou, smiešne so strašným. A Celestína sa stala prvým bestsellerom v dejinách západnej literatúry. V roku 1620 sa už hrala v angličtine a kompletný anglický preklad vyšiel v roku 1631. Shakespeare aj Marlowe ho poznali. V tejto dráme sú scény s takým groteskným humorom, aký žiadny anglický dramatik neprekonal. Len v samotnom 16. storočí vyšlo toto dielo v 30 španielskych edíciách, bolo preložené do všetkých hlavných európskych jazykov, nehovoriac o preklade do hebrejčiny v roku 1505. Zachovalo sa však z neho iba pár riadkov.
De Rojasova kupliarka je diablica, ktorá volá o pomoc samého diabla. Tirsov don Juan je rafinovanejší. Juan nie je ani heretik, ani pokrytec: je oddaný veriaci, ktorý pochopil, ako mu systém jeho viery umožňuje páchať dočasne zlo. Svojou existenciou poukazuje na pokrytectvo okolo seba, pretože kresťanský svet si nedokáže s týmto monštrom poradiť. Musí sa mu prispôsobiť. Obidvaja, don Juan aj Celestína, prenasledovali literárnu imagináciu s tým istým odkazom: Váš svet je zle nastavený a skončí hrozným koncom.
.nech žije sloboda!
Tirso de Molino tvoril v dobe, keď sociopati nosili odevy šľachty a kléru. Dve bojujúce a geniálne mysle tridsaťročnej vojny, kardinál Richelieu a španielsky prvý minister Olivares, verili, že práve ich krajina bola Bohom vybraná, aby mu slúžila, a preto mohla spáchať v mene svojich štátnych ambícii neopísateľné skutky. Ale Mozart varuje, že na svetové pódium môže prísť úplne nový typ sociopata. Na konci prvého dejstva opery víta v svojom paláci don Giovanni skupinu maškár (ide o Annu, Elvíru a Ottavia v preoblečení). Da Ponte nechá Giovanniho zvolať: „Sme otvorení každému. Nech žije sloboda!” A Mozart robí niečo neočakávané: všetky postavy vystúpia zo svojich rolí, zaznie vojenská fanfára a oni spievajú „Viva la libertà!” Za maskou slobody sa vo svete osvietenstva skrývala schopnosť páchať ešte väčšie zlo ako čokoľvek, čo predtým tradičný svet poznal. Bolo to v roku 1786. Tri roky pred vypuknutím Francúzskej revolúcie. Ako to Mozart vedel?
.fascinácia donom Juanom
Ďalší židovský konvertita o storočie a pol neskôr, volal sa Emmanuele Conegliano, ale známy je ako Lorenzo da Ponte, prepracoval Tirsovu hru a vytvoril z nej libreto pre Wolfganga Amadea Mozarta. Výsledkom je jedinečné umelecké dielo. Je zbytočné klásť si otázku, či je Don Giovanni najlepšou operou, aká bola kedy napísaná, keďže táto hudobná tragi-komédia alebo drama giocoso, ako ju nazýva Da Ponte, je žánrom sama osebe.
Mozartova kombinácia tragických a komických prvkov obracia svet naruby. Od prvých tónov orchestra až po tie posledné si nemôžeme byť istí, či sa máme smiať, plakať, alebo sa dokonca báť. Ak si z divadla neodnesiete toto zmätenie, tak ste nedávali pozor.
Mozartov antihrdina, ako sumarizuje jeho sluha Leporello v slávnej árii, zviedol 2 065 žien. Úlovky dona Juana, archetypálnej literárnej postavy, sú vskutku obrovské. Jeden literárny vedec spočítal, že od vydania diela Tirso de Molinu Sevillský zvodca (dielo vyšlo v českom preklade pod názvom Sevillský svůdce a kamenný host, pozn. prekl.) uprostred tridsaťročnej vojny v roku 1630, sa donjuanovská postava objavila 1 720-krát. Don Juan ovládol na dve storočia medzi Tirsom a Byronom literárnu predstavivosť takým spôsobom, ako žiadna iná literárna postava v dejinách.
V postkresťanskom svete, ktorý stratil záujem o témy hriechu a spásy, je don Juan passé. V roku 1821, keď sa don Juan objavil v rovnomennom majstrovskom diele lorda Byrona, dala táto postava svetu svoje zbohom. Fascinácia E.T.A. Hoffmana a Kierkegaarda Mozartovou operou mala viac dočinenia s jeho geniálnou hudbou, nie literárnou predlohou. Baudelairova báseň Don Juan v pekle a Shawove intermezzo s rovnakou témou už v Juanovej postave objavovalo vzdorovitého hrdinu. Nedôsledné pokusy prerobiť dona Juana na freudovskú postavu sa síce tiež z času na čas objavia, ale chýba im presvedčivosť aj diváci.
.svet plný sociopatov
Juan si získal obecenstvo 17. a 18. storočia tým, že personifikoval zlé predtuchy kresťanského sveta o vlastnej zraniteľnosti. Tirsov malý podvod nanovo otvoril otázku kresťanského konceptu spásy. Jeho príbeh totiž nie je o erose, ako si dnes mnohí myslia, ale o zle. Kresťanská spoločnosť je založená na premise, ktorá vyžaduje – ako to povedal Augustín – iba jednu maximu, a tou je láska. Kresťanstvo tvrdí, že odkedy ľudstvo uznáva absolútne nesebeckú lásku Ježiša Krista, komplikovaný židovský zákon je zbytočný, keďže kresťanská láska celkom spontánne vyvolá to správne správanie.
Problém však je, ako to ukázal Tirso, že spoločnosť, ktorá je závislá od svedomia, nemá obranu pred sociopatom, ktorý žiadne svedomie nemá. Don Juan je predátor vnútri kresťanského sveta, kde nemá žiadnych prirodzených nepriateľov. Juan si užíva vraždenie mužských príbuzných svojich ženských obetí takmer rovnako ako zvádzanie samotných žien. Ak by sme mohli hovoriť o Juanových potomkoch v dnešnej literatúre, nehovorili by sme o mileneckých záletníkoch, ale o sériových vrahoch.
Tirsova teologická pasca mala pre auditórium v roku 1630, dvanásť rokov pred koncom tridsaťročnej vojny, ktorá zruinovala Španielske impérium a spôsobila smrť takmer polovice ľudí obývajúcich strednú Európu, viac než len hypotetický význam. Svet bol zaplavený sociopatmi vo funkciách na vrchole moci. Vrátane španielskeho kráľa Filipa IV., ktorého nelegitímni potomkovia sa dokonca pokúsili urobiť puč proti legitímnemu nasledovníkovi na španielskom tróne. Filip sa napokon objavil aj v Sevillskom zvodcovi, zamaskovaný v podobe kráľa Alfonsa XI. zo 14. storočia. Alfonso, podobne ako Filip, tiež zaľudnil španielsku kráľovskú líniu nelegitímnym potomstvom.
Nebude to zrejme náhoda, že Alfonsov nelegitímny syn Henrich z Trastámary podnecoval nenávisť k Židom s cieľom zvrhnúť svojho nevlastného a politicky tolerantnejšieho brata, legitímneho dediča trónu Pedra I. Kastílskeho. Henrich bol na čele židovskej masakry, ku ktorej došlo 7. mája 1335 v Tolede. Zahynulo 12-tisíc španielskych Židov. Židia bojovali v dlhej občianskej vojne na strane Pedra. A potom, ako Henrich vyhral a odťal svojmu bratovi hlavu so slovami „kde je je ten syn židovskej suky”, znášali obrovské utrpenie.
Dnes túto kapitolu z dejín pozná už iba málokto, ale v Tirsových časoch to bolo v živej pamäti. V Španielsku žilo v roku 1492 takmer štvrťmilióna Židov, desatina vtedajšej populácie. Židia dostali na výber: alebo odídu do exilu, alebo sa nechajú pokrstiť. Viac ako polovica z nich krajinu opustila, pričom desiatky tisícov z nich zahynuli po ceste. Židia dominovali španielskej literárnej elite a z tých, čo v krajine zostali, vytvorili v Zlatom období španielskych dejín na začiatku 17. storočia nadpriemerné množstvo literárnych diel. Tirso bol jedným z nich. Ale títo „noví kresťania” nikdy celkom nezapadli do väšinovej spoločnosti. Rodiny v meste Toledo do dnešných dní rozlišujú medzi „starými” a „novými” kresťanmi.
.smiech z hlbín
Tirso tlačí tento paradox ešte viac. Pôvodný don Juan zo španielskeho zlatého obdobia dejín bol veriaci katolík, ktorý nikdy nepochyboval, že pokánie a odpustenie cez inštitúcie cirkvi môže zachrániť jeho dušu. Preto si myslel, že v mladosti môže svoju dušu oddať diablovi a na pokánie bude mať čas neskôr. Keď ho niekto napomenie a vyzve, aby sa obrátil, konal pokánie a zachránil si dušu, Juan mu odpovie: que largo me lo fíais, mám dosť času, aby som všetko splatil. (Jeden variant Zvodcu bol dokonca uverejnený pod názvom Que largo me fíais, aby bolo už z názvu jasné, že v diele ide o Juanovu prekrútenú, ale ortodoxnú teológiu.)
Juanov sluha Catalinón (Leporello v Mozartovej opere) ho varuje, že život je príliš krátky a hriech bude potrestaný. „Ak mi dávaš toľko času,” odpovedá mu Juan, „tak hra môže pokračovať”. A navyše, dodáva, jeho otec je kráľovým obľúbencom. Tirso tým chce povedať, že kresťanstvo môže vyprodukovať monštrum, ktoré nekoná nič iné, iba zlo a to práve preto, že verí v nebo, peklo a cirkevné sviatosti. Tirso mohol mať na pamäti Knihu Kazateľ: „Aj v tom je márnosť, že nevykonajú hneď rozsudok nad zločinom ničomníka, – a preto sa srdce Adamových synov odváži konať zlo.” (Kazateľ, 8:11)
Ale kresťanské spoliehanie sa na milosrdenstvo na úkor spravodlivosti, ako o tom píše teológ Michael Wyschogrod, oslobodzuje Juana a umoňuje mu formulovať si vlastnú sociopatickú teóriu spásy. To, mimochodom, vysvetľuje, prečo moderné verzie Mozartovej opery dopadnú vždy tak biedne. V dnešnej modernej dobe nie je muž, čo ustavične zvádza ženy, žiadnym monštrom, ale len istou mrzutosťou, nanajvýš otravou. Nikto sa už viac neprepadáva do pekla. Juanovým prirodzeným habitusom je súmrak viery, moment, keď katolícky svet bojoval s predtuchou svojho vlastného úpadku, a o to intenzívnejšie sa vlastnej viery držal.
Tirsova kritika kresťanstva sleduje rabínske texty. Ako upozornil Joseph Dov Solovietchik, „subjektívna viera, ktorej chýbajú príkazy a zákony, viera toho druhu, ako o nej hovoril Šavol z Tarzu – aj keď sa zakrýva láskou Boha k človeku – nemôže vytrvať, ak neobsahuje jasné príkazy konať dobro a plniť ďalšie špecifické príkazy, ktoré nie sú vždy v súlade s racionalitou a kultúrou”. V donovi Juanovi uvidel kresťanský svet svoju náchylnosť upadnutia do chaosu. To je dôvod, prečo európske auditóriá nemohli z neho vyše 200 rokov odtrhnúť zrak.
Žiadny autor nevykreslil tento portrét chaosu a jeho teologických koreňov farebnejšie ako Tirso. Bežná bilancia Dona Juana a jeho 1 719-tich literárnych imitácií redukuje Tirsovo brilantné a komplexné dielo na obyčajnú lekciu z morálky.
Kresťanskí kritici, zdá sa, nedokážu pochopiť, aké veľké a trvalé bolo utrpenie španielskych Židov, ba čo viac, keď príde na židovskú iróniu, nerozumejú jej, sú k nej hluchí. Zvodca je židovský vtip a kritici ho nepochopili. Teológ David Bentley Hart napríklad nedávno napísal, že „Juan bol najamorálnejšou postavou európskej literatúry práve preto, že slúžil ako negatívny obraz morálnych schopností a presvedčania svojej doby, exemplárny protiklad širokej a koherentnej vízie dobra, ktorého príbeh magicky kombinoval určitú nostalgiu po strácajúcich sa kultúrnych istotách s istým cynizmom k nim”. V skutočnosti je Zvodca židovským vtipom, kozmickou škodoradosťou, fraškou de profundis, trpkým smiechom kdesi z hlbín.
.socha proti srdcu z kameňa
Mozartov Don Giovanni ma dostal, keď som mal 14 rokov. Ale až vďaka poznámkam k jeho opere som sa dostal k Da Pontemu a cez neho k Tirsovi, v jednej z verejných knižníc. Mozartova opera vo mne čosi rozvírila, možno to bolo nejaké upovedomenie si žalostného stavu, neadekvátnosti osvietenského pohľadu na človeka. Videl som každé jedno predstavenie, ktoré sa dalo, pri hudobnej nahrávke sa mi rozbúšilo srdce a dôkladne som prehľadával všetky poznamky k libretu. A až celkom nedávno som medzi riadkami všetkých tých poznámok začul tlmený nárek utrpenia španielskych Židov.
Téma zjavne Mozarta zaujala a tento hudobný génius dokázal nájsť jedinečnú rovnováhu medzi tragédiou a prenikavým dobrým humorom. Krátko predtým, než príde socha do Giovanniho paláca, do deja vpadne dona Elvíra, Giovanniho žena a jedna z odmietnutých úlovkov, a prosí ho, aby zanechal svoje zlé spôsoby. Giovanni sa jej vysmeje, pripíja na ženy a dobré víno, Elvíra ho pateticky žiada, aby prestal a Leporello si popod fúzy komicky mrmle, že jeho pán má srdce z kameňa. Až na to, že to všetci traja robia naraz, súčasne. Toto trio obsahuje tri vokálne línie, dokonalú charakterizáciu troch konrastných emócii. Nikde inde, v žiadnej inej opere, nič také nenájdete.
Elvíra odchádza a spoza javiska počujeme jej nárek. Niekto zaklope na dvere. Leporello na to odpovedá a varuje svojho pána v štýle Lou Costella: „Nechoďte tam! Je tam muž z kameňa. Urobí z vás ‚Ta, Ta, Ta’!” Giovanniho ho ignoruje. Socha, ktorú Giovanni s posmechom pozval na večeru v predchádzajúcej scéne, mu hovorí, že musí prijať aj jej recipročné pozvanie. „Prepáčte, prepáčte, ale on už má niečo dohodnuté,” prerušuje ho Leporello. Sme ponorení v hlboko tragickom Mozartovom mólovom D, ale ani tam neprestávajú prichádzať ďalšie vtipy.
Giovanni je stiahnutý dole do pekla a ostatné postavy na javisku si uvedomia, že to bol akt božskej spravodlivosti. „Tak skončia všetci, ktorí páchajú zlo,” spievajú spoločne aristokrati, buržoázia aj sedliaci. A Da Ponte robí všetko preto, aby sme si uvedomili, že všetko sú to ľahkoverní blázni, ktorých Giovanni predtým podviedol.
.odkaz kresťanstvu
Pri pohľade na zhromaždenie Giovanniho obetí sa musíme smiať: despotická a sklamaná dona Anna, jej nehanebný snúbenec Ottavio, pateticky oddaná dona Elvíra, sedliacke dievča na spoločenskom vzostupe Zerlina a jej hlúpy nastávajúci Masetto, a samozrejme zbabelo-zhovievavý a oddaný sluha Leporello. Niet pochýb o tom, že Mozart napísal tragédiu. Nie dona Giovanniho, ale našu. Tá najlepšia Mozartova hudba čaká na moment, keď Giovanni zaplatí ľudskú cenu za svoje plienenie. Rébus opery sa vyrieši, keď dona Anna náhle rozpozná, že tým zamaskovaným votrelcom, ktorý sa ju pokúsil znásilniť (a zrejme uspel) a potom zabil jej milovaného otca, je Giovanni. Dlhý dramatický recitatív predchádza Anninu áriu, v ktorej volá po pomste, „Or sai chi l’onore,” kde Mozart vložil Anninu tonálnu transformáciu, v ktorej sa zrkadlí jej vývoj od uvedomenia si cez strach až po odhodlanie. Bart americkej hudobnej teórie Carl Schachter napísal o tejto zázračnej pasáži dodnes autoritatívnu analýzu.
Nadprirodzené rozriešenie tejto otázky je majstrovský ťah priam brechtovského odcudzenia. Komik pompézne spúšťa sériu vtipov, robí tak v protiklade k vážnosti situácie, aby tým spustil úľavu z absurdity premisy. Ak táto nadprirodzená intervencia znamená, že hlúposť je jediná vec, ktorá nás dokáže zbaviť dona Juana, tak nejde o veľmi decentný odkaz kresťanstvu. Znamená totiž, že kresťanstvo samo nie je sa schopné zbaviť sa zla svojou vlastnou námahou.
Ako je možné, že Tirsovi prešla takáto paródia katolíckej soteriológie (teologická náuka o spáse, pozn. prekl.)? Zrejme najjednoduchšia odpoveď, ktorá sa ponúka, je, že španielska cirkev bola vystrašená úplne inou, a síce protestantskou hrozbou. Kalvín navrhoval vyriešiť paradox spásy doktrínou, že spasení môžu byť iba predestinovaní vyvolení. Juan nie je žiadny kalvinista, verí totiž, že jeho vôľa je slobodná, že len on si môže vybrať, či a kedy chce byť spasený. Inkvizícia preto preverila v Tirsovom diele otázku slobodnej vôle a nechala dielo tak. Ako neskôr vtipkoval Isaac Bashevis Singer, nemáme asi na výber, než uveriť slobodnej vôli, ale Kalvínov koncept výberu je židovskému pohľadu bližší. Logickou konzekvenciou tohto pohľadu bol presun vybraných zo sveta, ktorému vládnu sociopati do Nového Izraela, menovite Ameriky.
.najstrašnejšia žena v dejinách
Tirso vychádzal z ľudových príbehov, v ktorých žijúca osoba pozve mŕtvu osobu na večeru a stratí sa, ak je toto pozvanie vrátené. Ale Juan nie je žiadnym legendárnym archetypom. Skôr je metafyzickým konštruktom, jedinečným pre svoju dobu a tragédiu španielskych Židov. Don Juan má v literatúre iba jedného podobne veľkého predchodcu, vlastne predchodkyňu, a tou je kupliarka Celestína, antihrdinka tragikomédie Fernanda de Rojas. De Rojasova tragikomédia je nárekom k nebesám a prekliatím kresťanského Španielska. Vyšla iba sedem rokov po vyhostení Židov zo Španielska a jej autorom bol advokát a converso, ktorý zastupoval svojho svokra pred inkvizičným súdom.
Celestína je konkubína a harpya, možno ide dokonca o najstrašnejšiu postavu, aká kedy vyšla na západné javisko. Ignoruje každé nebezpečenstvo a je brilatne manipulatívna. Postavy Marlowovho Barnabáša, Shakespearovho Jaga alebo Goetheho Mefistofela sú popri nej len malí školskí šibali. Celestínu si najme mladý muž, ktorý chce s jej pomocou zviesť spoločensky vyššie postavené dievča, po ktorom túži. Celestína spustí beh udalostí, v dôsledku ktorých zahynú všetky postavy. Tragikomédia ako žáner má svoj pôvod v antike, ako prvý použil tento termín Plautus, ale v modernom svete začala práve s De Rojasom, ktorý v tieni inkvizície spájal humor so šibenicou, smiešne so strašným. A Celestína sa stala prvým bestsellerom v dejinách západnej literatúry. V roku 1620 sa už hrala v angličtine a kompletný anglický preklad vyšiel v roku 1631. Shakespeare aj Marlowe ho poznali. V tejto dráme sú scény s takým groteskným humorom, aký žiadny anglický dramatik neprekonal. Len v samotnom 16. storočí vyšlo toto dielo v 30 španielskych edíciách, bolo preložené do všetkých hlavných európskych jazykov, nehovoriac o preklade do hebrejčiny v roku 1505. Zachovalo sa však z neho iba pár riadkov.
De Rojasova kupliarka je diablica, ktorá volá o pomoc samého diabla. Tirsov don Juan je rafinovanejší. Juan nie je ani heretik, ani pokrytec: je oddaný veriaci, ktorý pochopil, ako mu systém jeho viery umožňuje páchať dočasne zlo. Svojou existenciou poukazuje na pokrytectvo okolo seba, pretože kresťanský svet si nedokáže s týmto monštrom poradiť. Musí sa mu prispôsobiť. Obidvaja, don Juan aj Celestína, prenasledovali literárnu imagináciu s tým istým odkazom: Váš svet je zle nastavený a skončí hrozným koncom.
.nech žije sloboda!
Tirso de Molino tvoril v dobe, keď sociopati nosili odevy šľachty a kléru. Dve bojujúce a geniálne mysle tridsaťročnej vojny, kardinál Richelieu a španielsky prvý minister Olivares, verili, že práve ich krajina bola Bohom vybraná, aby mu slúžila, a preto mohla spáchať v mene svojich štátnych ambícii neopísateľné skutky. Ale Mozart varuje, že na svetové pódium môže prísť úplne nový typ sociopata. Na konci prvého dejstva opery víta v svojom paláci don Giovanni skupinu maškár (ide o Annu, Elvíru a Ottavia v preoblečení). Da Ponte nechá Giovanniho zvolať: „Sme otvorení každému. Nech žije sloboda!” A Mozart robí niečo neočakávané: všetky postavy vystúpia zo svojich rolí, zaznie vojenská fanfára a oni spievajú „Viva la libertà!” Za maskou slobody sa vo svete osvietenstva skrývala schopnosť páchať ešte väčšie zlo ako čokoľvek, čo predtým tradičný svet poznal. Bolo to v roku 1786. Tri roky pred vypuknutím Francúzskej revolúcie. Ako to Mozart vedel?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.