Večerné televízne správy o udalostiach dňa uzatvárajú deň ako posledná formalita všade na svete. V Amerike však majú ešte menej serióznu, no o to zábavnejšiu dvojičku. Prichádza na rad ako posledný program v prime-time, teda predtým, ako masy vypnú televízor a idú spať. Namiesto udalostí sú stredobodom výrazní ľudia.

Emigrácia mi zobrala priateľov, moje známosti z detstva, susedov aj ľudí, s ktorými som sa pozdravila raz-dvakrát na ulici. Jedného dňa mi zobrala strýkov, bratrancov, spolužiakov s ktorými som maturovala, dokonca aj hanblivého poštára, ktorý mi raz týždenne nosil papier.

Nie sú problémy s Veľkým bratom dielom toho, že je vlastne blbec? Aby sme si rozumeli, Veľký brat je super, iste, má svoje muchy, ako každý súrodenec, ale tie sa dajú prepáčiť, lebo to s nami myslí dobre. Prečo by inak chcel vedieť, koľko nás vlastne je? Len tak? Bez plánu? Čo by to potom bolo za Veľkého brata?

Pred pár dňami skončený festival v Cannes mal príťažlivo zostavený oficiálny výber. Nechýbali slávne osobnosti ani ambiciózni debutanti s kontroverznými témami. Zaknihoval svoj historický škandál. A napriek stopercentnému očakávaniu Nicolas Sarkozy neprišiel.

Romana Schlesingerová je snom pre všetky druhy aktivistov. Mladá a energická osoba, ktorá chce dosiahnuť maximum a vie si získať médiá.

Je to jedna z najväčších výziev, ktorá pred slovenskou spoločnosťou stojí. Je pre ňu však typické, že sa o nej takmer nediskutuje. Otázka, ako čo najlepšie využiť tých 10-12 rokov, počas ktorých všetci rodičia v krajine povinne zveria svoje deti do rúk učiteľov a škôl, akoby verejnosť, teda rodičov, veľmi nezaujímala. A pritom od odpovede na ňu závisí budúca kvalita života ich dieťaťa, a v širšom kontexte celej spoločnosti. Niektorí rodičia sa snažia vybrať si školu, verejnú, cirkevnú alebo súkromnú. Aj toto hľadanie a sloboda výberu je však obmedzenejšie, ako by sa zdalo. Takmer všetky karty vo vzdelávaní aj dvadsaťjeden rokov po novembri 1989 drží v ruke štát, najmä v tom, akou mierou školám prikazuje, čo všetko a kedy majú učiť. Aj nadšení učitelia či riaditelia škôl, ktorí túžia robiť veci po svojom, narážajú na každom kroku na obmedzenia. A potom je tu, samozrejme, nekonečná a neproduktívna téma nedostatku financií. Hoci je pravdivá (pravdivejšia, než si ľudia z mimoškolského prostredia vedia predstaviť), stáva sa zároveň prekážkou v tvorivom rozmýšľaní, ako zabezpečiť zlepšenie školského systému.

Minulý pondelok zažilo Nemecko čierny deň svojej demokracie. Ale oveľa horšie vyhliadky než nemecká demokracia má hospodársky model tejto krajiny. Vládna koalícia kresťanských demokratov (CDU/CSU) a liberálov (FDP) na čele s Angelou Merkelovou sa totiž o druhej ráno, po maratóne rokovaní, rozhodla do roku 2022 vyradiť z prevádzky všetkých 17 atómových elektrární.

Dňa 20. mája 2011 by sa Milan Paštéka dožil osemdesiatich rokov. Nebyť jeho smrteľnej autonehody v roku 1998, mohlo ísť namiesto spomienky o životné jubileum príslušníka generácie na pomedzí živej prítomnosti a pamäti, na hranici medzi prítomnosťou, meniacou sa na minulosť a sprítomňujúcou sa minulosťou. Milan Paštéka však už pred trinástimi rokmi túto hranicu prekročil.

Emil, včera prišli za mnou Pajdušáková s Gálovou, vraj sú poverené odovzdávať a súčasne preberať formuláre pri príležitosti sčítania ľudu. Prišlo mi to smiešne, lebo voľakedy existoval ľud, teda robotníci, roľníci a pracujúca inteligencia, a potom rôzni malomeštiacki vyvrheli a buržuji, tí sa do ľudu nepočítali a asi sa ani nezúčastňovali sčítania.

Vo vzduchu oproti sebe visia dve podenky a jedna druhej hovorí: „Odkedy žeriem ženšen, žijem už jeden a pol dňa.“ V tomto nevinne sa tváriacom vtipe Viktora Kubala, vystrihnutom zo starého Roháča, je ukrytá celá teória relativity aj tajomstvá duchovných majstrov.