.skupina homosexuálov s politickými cieľmi bola ešte donedávna uzavretá. Vytŕčalo z nej len málo mediálne známych mien, ako Ivan Požgay či Hana Fábryová. Iniciatívy homosexuálov boli rozdrobené a často zmietané animozitami svojich lídrov. Generácia prvých aktivistov starla, frustrovaná z večných sporov a neveľkých pokrokov vo svoj prospech. A vtedy sa objavila nová generácia.
Vďaka internetu nemala problém skontaktovať sa, vďaka možnostiam cestovať spoznala, ako to funguje inde a vďaka politicky podporovaným antidiskriminačným kampaniam sa prirodzene pasovala do postavenia utláčanej menšiny, ktorá musí bojovať presne o tie isté práva, aké majú heterosexuáli.
.dve identity
K tejto generácii patrí aj 24-ročná Romana Schlesingerová. Jej prvá dôležitá skúsenosť sa datuje do teenagerských čias. Porozprávala o nej v rozhovore pre Inštitút pre verejné otázky. Romana tvrdí, že pre svoje židovské korene sa stretla s antisemitizmom už na strednej škole. „Stretla som sa s nepríjemnými, našťastie len slovnými útokmi.“ Keď v škole preberali obdobie slovenského štátu a učiteľka vysvetlila, že za každého deportovaného Žida zaplatil slovenský štát 50 ríšskych mariek, spolužiačky jej vraj povedali: „Počúvaj, my sa ti na to poskladáme, ale už choď.“
Príhoda znie trošku vyfabulovane a viac ako antisemitizmus pripomína nezrelé pubertiacke výpady proti triednej outsiderke, ale Romane sa do príbehu o zrode sebavedomej aktivistky, ktorá od mladosti zažíva diskrimináciu na vlastnej koži, celkom hodí.
Na strednej škole sa naučila prijať svoje židovské korene a vďaka tomu sa potom vraj ľahšie vyrovnala tým, že patrí aj k sexuálnej menšine. „Vyrovnávanie sa s identitami v podstate funguje na rovnakom princípe,“ tvrdí Romana Schlesingerová. Takto vysvetlila svoj rýchly coming out, ku ktorému patrí aj zdôverenie sa médiám so svojimi partnerskými vzťahmi.
Po strednej škole sa rozhodla študovať žurnalistiku. Odchod z Trenčína do Bratislavy bol vraj príjemný. Napriek tomu zažila v Bratislave zážitok, ktorý často v rozhovoroch opisuje ako príkladnú homofóbiu. Svoju bakalársku prácu chcela urobiť na tému gejské a lesbické periodiká na Slovensku. Ale údajne zažila šok – „...keď mi moja školiteľka povedala, že ona je rodinne založená a takéto skupiny neakceptuje“. Pointa je, že Romana napokon so svojou bakalárskou prácou uspela veľmi dobre. No napriek tomu ju vraj tento zážitok naštartoval na aktívny boj za ľudské práva homosexuálov. Lebo „osobné je politické“.
.jej mladosť
K radikálnemu postoju a energickému aktivizmu Romanu však nepriviedla len „homofóbna“ školiteľka, ale aj dôležitá žena jej života. V čase, keď ako študentka bojovala za svoje ľudské právo písať o gejských a lesbických časopisoch, dostala od Hany Fabryovej pozvánku na workshop. Vtedy najvýraznejšia verejne známa lesbička hľadala novú aktivistickú základňu. Romana sa na akciu dostavila. A stala sa nielen aktivistkou, ale aj životnou partnerkou Hany Fábryovej. O tom, ako ten fakt zobrala jej rodina, porozprávala časopisu Plus 7 dní: „Otec a brat to zobrali v pohode. Mame to trvalo, ale asi po dvoch mesiacoch, keď som už chodila s Hanou a bývala som u nej, posielala nám zaváraniny...“
Romana Schlesingerová je dnes, vo svojich 24 rokoch, najvýraznejšou postavou slovenských gejov a lesieb. Je výkonnou riaditeľkou Queer Leaders Fora, ktoré je hlavným organizátorom Dúhového Pridu. Pochopiteľne, Dúhový pochod bude presadzovať najmä jeho kontroverzné požiadavky, a to je možnosť uzatvorenia manželstva aj pármi rovnakého pohlavia, automatickú akceptáciu tohto manželstva tretími osobami, nediskriminujúci prístup k osvojeniu detí, k darcovstvu krvi aj k službám asistovanej reprodukcie.
Staršie ročníky aktivistov, ktoré majú viac životných i politických skúseností, Dúhový Pride síce podporujú, ale k radikálnemu aktivizmu majú rezervovaný vzťah. Napríklad iniciatíva Inakosť roky pracovala na svojom návrhu na uzákonenie registrovaného partnerstva. Roky sa tejto iniciatíve venovala, a pripravila návrh, ktorý nepovoľuje adopcie. Ľudia z Inakosti však dnes pri mladých aktivistoch, ako je Romana, pôsobia kompromisnícky a ustráchane. No nemôžu si dovoliť mladú generáciu krotiť. Romana je vďaka dvom ročníkom Pride Parady v Bratislave medzi svojimi čoraz populárnejšia, a tak sa stáva akousi hovorkyňou celej komunity.
Jej mladosť ju prirodzene ťahá k radikalizmu, k spektakulárnym ľudskoprávnym akciám, kde naliehavo hovorí o utláčaní sexuálnych menšín na Slovensku. Je presvedčená, že keď tu budú zákony o registrovanom partnerstve, keď budú povolené adopcie, bude tu vládny či parlamentný výbor pre sexuálne menšiny, keď budeme všetci rodovo citliví a tolerantní k inakosti, všetky problémy gejov a lesieb budú vyriešené.
Niektorí starší príslušníci homosexuálnej menšiny pozorujú Schlesingerovej entuziazmus s istým odstupom. Vedia svoje. Bez ohľadu na zákony či komisie gejovia a lesby vždy budú v zložitejšej situácii. A čím sú starší, tým viac riešia homosexualitu ako existenciálny problém, nie ako politickú agendu. Necítia potrebu oslavovať inakosť, túžia viac po ľudskom pochopení a po dostatku sily prežiť svoj život čo najdôstojnejšie.
Vďaka internetu nemala problém skontaktovať sa, vďaka možnostiam cestovať spoznala, ako to funguje inde a vďaka politicky podporovaným antidiskriminačným kampaniam sa prirodzene pasovala do postavenia utláčanej menšiny, ktorá musí bojovať presne o tie isté práva, aké majú heterosexuáli.
.dve identity
K tejto generácii patrí aj 24-ročná Romana Schlesingerová. Jej prvá dôležitá skúsenosť sa datuje do teenagerských čias. Porozprávala o nej v rozhovore pre Inštitút pre verejné otázky. Romana tvrdí, že pre svoje židovské korene sa stretla s antisemitizmom už na strednej škole. „Stretla som sa s nepríjemnými, našťastie len slovnými útokmi.“ Keď v škole preberali obdobie slovenského štátu a učiteľka vysvetlila, že za každého deportovaného Žida zaplatil slovenský štát 50 ríšskych mariek, spolužiačky jej vraj povedali: „Počúvaj, my sa ti na to poskladáme, ale už choď.“
Príhoda znie trošku vyfabulovane a viac ako antisemitizmus pripomína nezrelé pubertiacke výpady proti triednej outsiderke, ale Romane sa do príbehu o zrode sebavedomej aktivistky, ktorá od mladosti zažíva diskrimináciu na vlastnej koži, celkom hodí.
Na strednej škole sa naučila prijať svoje židovské korene a vďaka tomu sa potom vraj ľahšie vyrovnala tým, že patrí aj k sexuálnej menšine. „Vyrovnávanie sa s identitami v podstate funguje na rovnakom princípe,“ tvrdí Romana Schlesingerová. Takto vysvetlila svoj rýchly coming out, ku ktorému patrí aj zdôverenie sa médiám so svojimi partnerskými vzťahmi.
Po strednej škole sa rozhodla študovať žurnalistiku. Odchod z Trenčína do Bratislavy bol vraj príjemný. Napriek tomu zažila v Bratislave zážitok, ktorý často v rozhovoroch opisuje ako príkladnú homofóbiu. Svoju bakalársku prácu chcela urobiť na tému gejské a lesbické periodiká na Slovensku. Ale údajne zažila šok – „...keď mi moja školiteľka povedala, že ona je rodinne založená a takéto skupiny neakceptuje“. Pointa je, že Romana napokon so svojou bakalárskou prácou uspela veľmi dobre. No napriek tomu ju vraj tento zážitok naštartoval na aktívny boj za ľudské práva homosexuálov. Lebo „osobné je politické“.
.jej mladosť
K radikálnemu postoju a energickému aktivizmu Romanu však nepriviedla len „homofóbna“ školiteľka, ale aj dôležitá žena jej života. V čase, keď ako študentka bojovala za svoje ľudské právo písať o gejských a lesbických časopisoch, dostala od Hany Fabryovej pozvánku na workshop. Vtedy najvýraznejšia verejne známa lesbička hľadala novú aktivistickú základňu. Romana sa na akciu dostavila. A stala sa nielen aktivistkou, ale aj životnou partnerkou Hany Fábryovej. O tom, ako ten fakt zobrala jej rodina, porozprávala časopisu Plus 7 dní: „Otec a brat to zobrali v pohode. Mame to trvalo, ale asi po dvoch mesiacoch, keď som už chodila s Hanou a bývala som u nej, posielala nám zaváraniny...“
Romana Schlesingerová je dnes, vo svojich 24 rokoch, najvýraznejšou postavou slovenských gejov a lesieb. Je výkonnou riaditeľkou Queer Leaders Fora, ktoré je hlavným organizátorom Dúhového Pridu. Pochopiteľne, Dúhový pochod bude presadzovať najmä jeho kontroverzné požiadavky, a to je možnosť uzatvorenia manželstva aj pármi rovnakého pohlavia, automatickú akceptáciu tohto manželstva tretími osobami, nediskriminujúci prístup k osvojeniu detí, k darcovstvu krvi aj k službám asistovanej reprodukcie.
Staršie ročníky aktivistov, ktoré majú viac životných i politických skúseností, Dúhový Pride síce podporujú, ale k radikálnemu aktivizmu majú rezervovaný vzťah. Napríklad iniciatíva Inakosť roky pracovala na svojom návrhu na uzákonenie registrovaného partnerstva. Roky sa tejto iniciatíve venovala, a pripravila návrh, ktorý nepovoľuje adopcie. Ľudia z Inakosti však dnes pri mladých aktivistoch, ako je Romana, pôsobia kompromisnícky a ustráchane. No nemôžu si dovoliť mladú generáciu krotiť. Romana je vďaka dvom ročníkom Pride Parady v Bratislave medzi svojimi čoraz populárnejšia, a tak sa stáva akousi hovorkyňou celej komunity.
Jej mladosť ju prirodzene ťahá k radikalizmu, k spektakulárnym ľudskoprávnym akciám, kde naliehavo hovorí o utláčaní sexuálnych menšín na Slovensku. Je presvedčená, že keď tu budú zákony o registrovanom partnerstve, keď budú povolené adopcie, bude tu vládny či parlamentný výbor pre sexuálne menšiny, keď budeme všetci rodovo citliví a tolerantní k inakosti, všetky problémy gejov a lesieb budú vyriešené.
Niektorí starší príslušníci homosexuálnej menšiny pozorujú Schlesingerovej entuziazmus s istým odstupom. Vedia svoje. Bez ohľadu na zákony či komisie gejovia a lesby vždy budú v zložitejšej situácii. A čím sú starší, tým viac riešia homosexualitu ako existenciálny problém, nie ako politickú agendu. Necítia potrebu oslavovať inakosť, túžia viac po ľudskom pochopení a po dostatku sily prežiť svoj život čo najdôstojnejšie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.