Tento týždeň Slovensko zasiahla spŕška dokumentov. Desiatky strán sa pasujú do roly tých, ktoré zmenia našu krajinu.

„Ale veď to nedáva zmysel“ je jedna z najčastejších viet, ktorá sa v týchto dňoch objavuje v komentároch na sociálnych sieťach ku korona opatreniam. Za komentárom často nasleduje vysvetlenie, prečo by to malo byť inak. Mnoho teórií znie logicky, ale ako dokáže bežný človek vyhodnotiť, či sú aj správne? Ocitáme sa tak v dileme komu, respektíve čomu veriť.

Asi najviditeľnejším prejavom prebiehajúcej epidémie sú rúška na tvárach. Ešte minulý rok ich v našich končinách nosili maximálne turisti z Ázie, vážne nakazení pacienti, alebo lekári pri práci. Dnes sú každodennou súčasťou života.

V septembri to vyzeralo, že žiadna liga nebude. Matovič jedným šmahom zrušil všetky športové podujatia, na druhý deň však rozhodnutie zmenil. Kluby si vydýchli, súťaže sa rozbehli, no po pár kolách je pre ne situácia kritická.

Pocit z troch reprezentačných zápasov nášho futbalového tímu nie je dobrý, ale treba si pripomenúť, že to najdôležitejšie sa nám podarilo – postúpiť do baráže Majstrovstiev Európy a to je viac ako dosť. Zvyšné dva zápasy so Škótskom (0:1) a Izraelom (2:3) v Lige národov nám ale ukázali, že cesta na Euro sa môže práve skončiť v novembri v Severnom Írsku.

Keď som si dnes pozeral návrh štátneho rozpočtu a aktuálne preferencie politických strán, napadlo mi, aké je vlastne šťastie, že vo februári došlo k pádu „sociálneho“ Smeru.

Andrej Šeban prešiel zaujímavým, ale nie vždy ľahkým vývojom. Na začiatku ho považovali za nového gitarového boha, ale aj nájomného hráča, ktorý v istej etape všetko zahodil a začal odznova. Výsledkom jeho neustáleho bádania je nový album Rock and Roll z Rači.

My z východu mu hovoríme napríklad bong alebo bongar a takisto, že „griže jak fras“. Ovad je v našich kultúrnych predstavách azda najhnusnejší a najdotieravejší hmyz, ktorého nik nemá rád. A predsa je vzorom najušľachtilejšej výchovy k občianstvu. Ako to?

Rozhovor s Rudolfom Zajacom prišiel v správny okamih: keď čelíme krutým dôsledkom stavu zdravotníctva, aké vie predviesť iba hrozba pandémie. Prečo je to v našich ambulanciách a nemocniciach také neveselé? Exminister zdravotníctva dáva jasné odpovede.

Zakrátko po príjazde do karanténnej zóny zastavil našu sanitku posunkom ruky smutný muž s prosbou: „Mamu mi pred hodinou vzala záchranka do Košíc. Zavolajte im, či je v poriadku, nemám tam na nikoho číslo.“ V bielych skafandroch sme si nemotorne zapísali údaje o matke a prisľúbili pomoc.