Pamätám si to presne. Sedím u otca v kancelárii a pozerám si trojhodinovú videopásku plnú klipov. Je druhá polovica osemdesiatych rokov, speváci majú strašné účesy, všetko rozmazané a ružové, romantické... Keď tu zrazu sa na roztrasenej, stokrát prehratej páske objaví trojica chalanov.

Mal som tú česť, že sme sa s Dežom Ursinym párkrát stretli aj osobne. Nikdy sme sa nezhovárali, vždy sme sa len videli (teda ja jeho) a pozdravili (vždy akosi placho). Napríklad na koncerte v Prahe, či v Dome zvuku na Kolibe, v deň, keď donahrával Príbeh a ja som náhodou nahrával hneď po ňom. Pre zvukára Juraja Solana, ktorý robí taký mäkký zvuk ako stvorený do Ursinyho hudby, to musel byť riadny skok...

S britskou televíznou seriálovou tvorbou máme síce sporadickú, ale o to vrúcnejšiu skúsenosť. Milovali sme Randalla a Hopkirka, Profesionálov (tých z CI 5, nie zo slovenského malomesta) poznáme odpredu, odzadu, o Makepeaceovej máme dokonca popovú pieseň, Lutherom nedávno zahviezdila Jednotka a isto by sme našli zopár ďalších kúskov. Aj vďaka progresívnej ČT 2 a neskôr i ďalším českým televíziám máme od začiatku deväťdesiatych rokov aký-taký prehľad aj o britcome: Červený trpaslík, Čierna zmija, Tenká červená línia, Mladí v partii, Black Books, atď.

Ak by som si mal vybrať slovenskú osobnosť 20.storočia, nebol by to ani Štefánik, ani Hlinka, ale Vladimír Jukl. To, že bol menej známy, je jedna z jeho kľúčových kvalít.

Najnovší film fínskeho filmového veľmajstra Akiho Kaurismäkiho La Havre sa premieta s najnovšou slovenskou animovanou snímkou Posledný autobus. Zas raz tak máme možnosť v distribúcii vidieť aj niečo kratšie a nie hrané.

Mohlo imperiálne Španielsko na vrchole moci dobyť a podmaniť si Čínu? Ako si plány na podmanenie predstavovali samotní Španieli, prečo k tomu nikdy nedošlo a aké dôsledky to malo pre Čínu a Západ? Píše Lord Hugh Thomas.

Prítomnosť počítačov v našom živote už dávno nie je limitovaná hučiacou skriňou na stole v robote. Počítače máme aj doma, nosíme ich vo vreckách, taškách a kabelkách. Je to ešte stále výhoda?

Rozhnevaní vtáci dobýjajú svet. Ak by šlo o spontánne antifeministické macho hnutie zarastených alfa samcov, dalo by sa to pochopiť, lenže nejde. Rozhnevaní vtáci, Angry Birds, sú iba extrémne otravnou casual videohrou, ktorá sa vymkla spod kontroly a stáva sa neprehliadnuteľným popkultúrnym fenoménom. Alebo radšej komoditou, vecou na predaj, to bude azda presnejšie, fenomén by predsa len mal znamenať čosi iné.

Minulý večer som mal v mojom televíznom programe ako hosťa Emre Öktema, ktorý je profesorom medzinárodného práva, a rozprávali sme sa o náboženskej slobode.

Bojar bol dôležitý pes. Tulák, pouličná zmes, niektorí by povedali bastard, iní bastardík, oriešok, moderne by sa dalo povedať remix či mashup. Veľmi podarený psík, jeho oči boli presne tými psími očami, ktoré vás uprosia na všetko. Bojar dokázal divy. Obveseloval život ľudí bývajúcich na sídlisku Noviny, zvlášť ho mali rady deti. Ale nielen tie. Hrávali sme sa s ním často, ale rovnako často sa on hrával s inými partiami detí, napríklad z piateho či štvrtého domu. My sme bývali v treťom. V druhom vchode. A boli sme hrdí, keď si práve v našom vchode Bojar našiel domov.