Seriálov je fakt priveľa, aby sa v nich dal udržať aspoň letmý prehľad, môžeme ich rozčleniť na nové, ktoré odštartovali relatívne nedávno a beží ich prvá séria, potom aktuálne seriály, ktoré už majú pár sezón za sebou, a staré seriály, ktoré už skončili. Je čo je, viac nebude. A to je pôvab starých seriálov, konečnosť, uzatvorenosť, svetlo na konci tunela, to vedomie, že ak človeka starý seriál dostane, môže si ho pozrieť od začiatku do konca, žiadne čakanie, žiadny nepokoj.

Má meno, ktoré evokuje táborenie. Ja som iba Sánchezová. To „ez“ na konci znamená syn, Sanchov syn. Áno, mám rada postavu toho územčistého chlapíka na somárikovi, ktorý sprevádzal dona Kichota. Vážim síce menej ako on a nikdy som nesedela ani na poníkovi, ale aj tak. Ona vyrástla v komforte a v krásnom paláci. Ja som strávila detstvo v hlučnom činžiaku plnom násilia. Ona je sexuologička a psychologička, ja som síce ochutnala slasti aj prekonala útrapy života, ale na nič z toho nemám diplom.

Le Corbusier bol pre architektúru tým, čím bol Pol Pot pre spoločenské reformy. A v istom zmysle mal pre to menej ospravedlnení ako Pol Pot, pretože na rozdiel od hrozného Kambodžana bol obdarený veľkým, ba geniálnym talentom.

Reťazec situácií, ktoré väčšina ľudí neznáša. Pre mňa majú vôňu domova. Batožina na vozíkoch, hrkotanie koliesok na kufríkoch príručnej batožiny. Ešte aj predražená letisková káva má chuť dobrodružstva. Rad na check-ine a rozjímanie nad tým, kto asi kam ide. Rodinky na letné pobytové destinácie, deti s ružovými kufríkmi, backpackeri s podobne zababraným ruksakom, ako mám ja, vystrojení outdooristi v trekingovej obuvi a goratexe, manažéri v oblekoch a kravatách na prioritnom check-ine...

Všimol som si to už pred niekoľkými rokmi, keď som sa svojim poľským priateľom v Gazete Wyborcze zmienil, že 8. mája máme voľno. „A čo to máte za sviatok?“ pýtali sa trochu nechápavo. „Predsa koniec druhej svetovej vojny,“ odpovedal som. „A to vy máte ako štátny sviatok?“ dostal som ďalšiu otázku. Poliaci totiž ôsmeho aj deviateho mája (to slávia víťazstvo vo Veľkej vlasteneckej vojne Rusi) idú normálne do práce. Pretože Poliaci majú pocit, že ôsmeho ani deviateho mája nemajú čo oslavovať. Majú pocit, že vojnu nielenže nevyhrali, ale že sa pre nich v máji 1945 ani neskončila.

Pamätám si to presne. Sedím u otca v kancelárii a pozerám si trojhodinovú videopásku plnú klipov. Je druhá polovica osemdesiatych rokov, speváci majú strašné účesy, všetko rozmazané a ružové, romantické... Keď tu zrazu sa na roztrasenej, stokrát prehratej páske objaví trojica chalanov.

Mal som tú česť, že sme sa s Dežom Ursinym párkrát stretli aj osobne. Nikdy sme sa nezhovárali, vždy sme sa len videli (teda ja jeho) a pozdravili (vždy akosi placho). Napríklad na koncerte v Prahe, či v Dome zvuku na Kolibe, v deň, keď donahrával Príbeh a ja som náhodou nahrával hneď po ňom. Pre zvukára Juraja Solana, ktorý robí taký mäkký zvuk ako stvorený do Ursinyho hudby, to musel byť riadny skok...

S britskou televíznou seriálovou tvorbou máme síce sporadickú, ale o to vrúcnejšiu skúsenosť. Milovali sme Randalla a Hopkirka, Profesionálov (tých z CI 5, nie zo slovenského malomesta) poznáme odpredu, odzadu, o Makepeaceovej máme dokonca popovú pieseň, Lutherom nedávno zahviezdila Jednotka a isto by sme našli zopár ďalších kúskov. Aj vďaka progresívnej ČT 2 a neskôr i ďalším českým televíziám máme od začiatku deväťdesiatych rokov aký-taký prehľad aj o britcome: Červený trpaslík, Čierna zmija, Tenká červená línia, Mladí v partii, Black Books, atď.

Ak by som si mal vybrať slovenskú osobnosť 20.storočia, nebol by to ani Štefánik, ani Hlinka, ale Vladimír Jukl. To, že bol menej známy, je jedna z jeho kľúčových kvalít.

Najnovší film fínskeho filmového veľmajstra Akiho Kaurismäkiho La Havre sa premieta s najnovšou slovenskou animovanou snímkou Posledný autobus. Zas raz tak máme možnosť v distribúcii vidieť aj niečo kratšie a nie hrané.