V týchto časoch sa niečo končí. Zrejme doznieva hodnotový systém prvej československej republiky. Z rozprávania našich starých rodičov si pamätáme spoločenský život, priateľstvá, lásky i sklamania tej doby. Naši rodičia zasa spomínali svojich stredoškolských i univerzitných profesorov. Pamätali si ich mená a väčšinou o nich hovorili s úctou a obdivom. Iste, v časoch komunizmu v tom bolo aj mnoho zidealizovaného, ale z toho rozprávania zaznieval hodnotový systém 20. a 30. rokov dvadsiateho storočia. Naši stredoškolskí profesori, ktorí študovali v tej dobe, sa aj v čase komunizmu výrazne líšili od iných. Všetko zaujímavé, čo na humánnom poli v čase socializmu na Slovensku vzniklo, malo nakoniec korene v atmosfére prvej republiky. Naša generácia o tom počúvala, niečo sama zažila, ale tým sa táto skúsenosť končí.

Krymská kríza nemá len politický rozmer, ale aj energetické súvislosti. Na tomto „fronte“ sa angažuje aj málo známa medzivládna organizácia, z ktorej bola dlhé roky vylúčená verejnosť. Pritom v súčasnosti je jej generálnym tajomníkom slovenský diplomat.

Tak nám zvolili prezidenta, povedal by Josef Švejk a šiel by to oznámiť pani Müllerovej. Aby aj nie, veď prezident je symbol kolektívnej štátnej identity. Ľudia ako ja už majú tento typ emócie zakrpatený. Ak vynechám tých, ktorí boli dosadení za komunizmu,musel by som napríklad Schusterovi a Gašparovičovi priznať čosi, čo je za hranicou môjho vkusu. Václav Havel to nevytrhne. Čo rozprávajú prezidenti o mne, o nás a o demokracii? Že sa politika naozaj odtrhla od ľudí? Ale veď sme ich slobodne volili, prezidenta dokonca priamo! Alebo že top pozícia láme charaktery? Ale veď potom je úplne jedno, aký bude spôsob nominácie politikov, vždy to dopadne rovnako.

V pondelok 17. februára sme si pripomenuli 150. výročie narodenia Jozefa Murgaša. Teda... mali sme si pripomenúť. Televízna hra a rozhlasové pásmo... to bolo všetko. Našťastie sa v zákopoch elementárnej kultúrnosti ešte motkajú došklbaní, začadení, ustatí, doráňaní veční bojovníci a práve takí sa v ten významný dátum, v atmosfére (pred médiami) dobre utajenej schôdzkystretli v miestnosti Obecného úradu v Tajove, aby si aj v prítomnosti veľvyslanca USA uctili rodáka, krajana, vynálezcu, politika, signatára, katolíckeho kňaza a najmä vedca svetového významu a zároveň excelentného maliara.

Výtvarníčke Ivane Šátekovej V KC Dunaj sa práve skončila úspešná výstava kresieb Mám 30 a nemám plán, ktorá bola výsledkom pozorovania jej generácie. Má 30 a jej najbližším plánom je v júni porodiť syna.

Najlepšie soundtracky sú tie, ktoré môžu existovať aj bez samotného filmu ako napríklad album Inside Llewyn Davis a to vďaka jeho producentovi T-Bone Burnettovi, držiteľovi prestížnych Grammy a Oscarov.

Nové mobily sa čoraz viac zameriavajú na tabuľky, pixely a megahertze. Naozaj nové veci pritom ustupujú do úzadia. Zlatú éru mobilných telefónov máme podľa všetkého za sebou, avšak nemusí ísť o zlú vec.

Nedávno mi jeden arménsky priateľ rozprával, že jeho krajina sa dnes topí v korupcii. Arméni celé dejiny zápasia o holú existenciu, a teraz, keď majú prvýkrát možnosť slobodne budovať svoj život, „idú sa sami zničiť“. Z Poľska zasa počujeme, že ľudia sú už unavení z Tuskovej vlády a znovu začínajú rásť preferencie Kaczynského nacionalistom. V Česku sa pre korupciu „zrútila“ dôvera ľudí v štandardné strany a v prieskumoch víťazia politické útvary, založené na silných jedincoch. Ani Maďarsko s Orbánovou politikou netreba opisovať. Postkomunistické Rumunsko či Bulharsko sledujeme z diaľky a nič im nezávidíme. A dramatické udalosti na Ukrajine nepotrebujú komentár.

Nenávisť bol názov diskusie, na ktorú ma pozvali nedávno do pražského klubu Tranzit medzi ľudí, mladších ako moje deti, a iného politického vyznania, ako mám ja. Témou boli protirómske pochody v Česku a volebné víťazstvo Mariána Kotlebu v župných voľbách na Slovensku.

Za roky môjho diplomatického pôsobenia v Ríme som mal veľa ráz príležitosť pozorovať zasadnutie jednej či druhej komory talianskeho parlamentu (horná je Senát, dolná Poslanecká snemovňa) z tribúny vyhradenej pre diplomatický zbor. Pri vstupe do budovy overenie, či som vopred ohlásený. V období, keď som nebol v pozícii veľvyslanca, aj prechod popod bezpečnostný rám. Potom cesta k samotnej tribúne, či skôr lóži. A pri prvých návštevách informácie. Imperatívne. Verejnosť prítomná pri zasadnutí nesmie dať nijakým spôsobom najavo taký alebo onaký prejav súhlasu alebo nesúhlasu s tým, čo zaznieva alebo čo sa odohráva v zasadacej sále.