V NI-JA-KOM PRÍ-PA-DE, prosím, pán radca, in nessun caso, prego. Nemožno sa vykláňať ponad okraj lóže. Nemožno sa postaviť zo stoličky. A už vonkoncom nie je dovolené hovoriť, ani len polohlasom. Veď áno – tá Sála dolu pod lóžami pre diplomatov i pre verejnosť (veľmi často plnými, najmä mladých ľudí, ktorí sedeli naozaj bez pohnutia, bez slovka, bez gesta...), tá Sála bola miestom, kde zvolení zástupcovia ľudu rozhodovali o osudoch krajiny. Zvolení. Zástupcovia. Ľudu. A prirodzená vysoká kultúra umožňovala prítomnému publiku do bodky rešpektovať pokyny a obmedzenia. Ba s akousi úctou. Pretože dolu bolo Miesto, kde rokovali Zvolení Zástupcovia Ľudu. Dokonca sa neraz pritrafilo, že ak sa Tam Dolu schyľovalo k nepeknej škriepke alebo nebodaj fyzickému konfliktu, boli sme veľmi zdvorilo vyzvaní, aby sme lóžu opustili. Vrátili sme sa, až keď sa situácia Tam Dolu upokojila. Tam Dolu sedeli, pravdaže, Zvolení Zástupcovia takí aj onakí. Ale ľudia na tribúnach sedeli ticho a v úcte k Miestu. Ak sa ako občania naozaj slobodní potrebovali vykričať, ak IM potrebovali vykričať svoju nespokojnosť, rozhorčenie, sklamania a traumy, robili tak pred hlavným vchodom do Paláca, vo vzdialenosti vyhradenej tak, aby prichádzajúci Zvolení Zástupcovia Ľudu všetko počuli. A aj videli. Ale Tam Hore... na tribúnach pre verejnosť... NIK-DY!
Návod na použitie tohto postrehu: priložiť k nedávnym správam z našej tribúny.
Návod na použitie tohto postrehu: priložiť k nedávnym správam z našej tribúny.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.