Časť podnikateľov musela tento rok prvýkrát podávať komplikovaný kontrolný výkaz DPH. Pre firmy zdroj administratívnych ťažkostí a stresu, no pre štát ďalšia zbraň v ťažení proti karuselovým podvodom.

Toto je chvíľa, ktorá sa počíta pre históriu: Čo ste robili a hovorili v čase, keď Rusko amputovalo Ukrajine Krym? Na Ukrajine sa zrodilo – hoci možno len na okamih – čosi ako spoločný politický národ a Rusko proti nemu vzápätí použilo Putinovu doktrínu (ak o to ruské menšiny v iných krajinách požiadajú, „môžeme použiť všetky prostriedky na ochranu týchto občanov“).

Tie dve knihy vyšli koncom minulého roka. Medzi psem a vlkem Sašu Sokolova a Metelica Vladimíra Sorokina. V čase olympiády v Soči nastal správny čas na ich čítanie.

Mysela som si, že je to život vo veľkom meste, ktorý otupil naše susedské vzťahy. Keď som vyrastala v Trnave, poznali sme všetkých susedov v našom dome po mene a kamarátili sme sa minimálne s polovicou z nich (u mňa bolo číslo väčšie ako u ostatných členov rodiny, lebo ja som sa hrala aj s rómskymi deckami). Keď sme sa presťahovali do Bratislavy, už sa naše vzťahy obmedzili na maximálne 2 rodiny v dome. Sťahovali sme sa často. Dodnes som sa sťahovala 24-krát, dokopy v 4 krajinách. Vystriedala som teda množstvo susedov. A môžem povedať jednu vec – nikde nie sú susedské vzťahy chladnejšie ako v bývalom „ostbloku”.

Táto malá a malebná krajinka má niekoľko archetypálnych obrazov a nie všetky sa dostali na mince alebo na bankovky. Zaznamenávajú ich generácie fotografov dokumentaristov, pričom tí mladší tradičné videnie opúšťajú. Nemusíme začínať Karlom Plickom či Martinom Martinčekom, stačí spomenúť dvoch Čechov – Markéta Luskačová pred polstoročím zaznamenávala pätnikov, Josef Koudelka Cigánov. No ak by sme mali vytvoriť pomyselný rebríček „najslovenskejších“ tém – v zmysle ich typickosti – tak by jednoznačne zvíťazili pastieri, salaše a biele ovečky, roztrúsené ako tie obláčiky na pastvinách pod Kriváňom či pod iným vrchom.

Milí priatelia. Sloboda má v sebe zradný rozmer neporozumenia. Ste slobodný, nikoho neohrozujete, no vždy sa nájde niekto, kto by vás chcel napchať do šablón vlastného nešťastného života. Pre vaše dobro. O nič iné nejde. Najabsurdnejšie na tom je, že tí, čo vás chcú spútať, nie sú ani sudcovia, ani dozorcovia. Sú to samotní väzni a niekedy to ani nemyslia v zlom. Namiesto toho, aby sa zbavili pomyselných pút, nasadia ich aj vám. Chcú, aby ste lamentovali s nimi, aby ste spútavali iných, aby ste sa vzdali, zhrbili a kráčali na galeje, lebo presne takto sa to má. Z hlbín detstva sa mi vynára skutočná filmová postava. Hrdina. Vo filme nikdy nehral, ale nehral ani svoj život.

Hobit: Smaugova pustatina, druhý diel trilógie, prišiel aj do slovenských kín 364 dní po premiére jednotky. Teda nie do roka a do dňa, ale do roka bez dňa. A to je možno to najpresnejšie, čo sa o ňom dá napísať.

Sú isté javy, ktoré sa vo vesmíre opakujú. Jedným z nich je ten, že Slobodná Európa sa raz za desať rokov zavrie do štúdia a vydá nový album.

Milí priatelia, každý je hlavným hrdinom v príbehu svojho života. Môžeme byť akokoľvek empatickí, môžeme sa akokoľvek obetovať, vlastné ego sa ťažko potláča. Brat Pimen je mníchom v ukrajinskom gréckokatolíckom kláštore. Hovoril mi o večných sľuboch. Skladajú sa tak, že predstavený kláštora adepta „postrihne“. Cvak nožnicami prameň vlasov – a je to, si v tom navždy. Predstavený však najprv prikáže mníchovi, aby mu tie nožnice podal. Keď mu ich podá, predstavený ich hodí na zem a povie, aby mu ich mních opäť podal. Toto sa udeje niekoľkokrát, aby sa preverila poslušnosť a pokora mladého mnícha. Priznám sa, vytočilo by ma to do nepríčetnosti, nožnice by som hodil o zem a všetkým by som sa poďakoval, že „nazdárek“. Asi preto nie som mníchom. Neviem sa vzdať sám seba.

Monty Python sú späť, po tridsiatich rokoch znova spolu, ohlásili návrat, za rekordne krátky čas vypredali predstavenie, ktoré sa má konať v lete a pridali ďalšie, aj tie sa vypredajú, ak už sa tak nestalo.