Aký bol rok 2009 v kultúre na Slovensku? Odpoveď veľmi závisí od toho, komu položíte otázku. Keďže celý rok píšeme o kultúre my redaktori a spolupracovníci .týždňa, na najväčšie radosti a sklamania, ktoré im tento rok priniesol, sme sa opýtali ľudí, ktorí do .týždňa bežne nepíšu, no napriek tomu sú nám – názorovo aj ľudsky – blízki.

V stredu 1. marca 2006, niekoľko mesiacov pred parlamentnými voľbami, rozpustil Najvyšší súd po prvý a jediný raz v novodobej histórii Slovenska politickú stranu, Slovenskú pospolitosť – Národnú stranu. Subjekt, ktorý si vytvorilo občianske združenie Slovenská pospolitosť, dodnes verejnosti známe najmä pre svoje tmavomodré uniformy pripomínajúce tie gardistické a fakľové sprievody v slovenských mestách, je fakticky odstavený od možnosti kandidovať. Absolútne precedentným rozhodnutím, ktoré bolo postavené z veľkej časti na interpretácii jej takzvaného Ľudového programu, súd dáva krajnej pravici jeden z najťažších úderov za ostatných 15 rokov, počas ktorých slovenská demokracia zvádza boj s politickým extrémizmom. Jej vtedajší „vodca“ Marián Kotleba vyhlasuje, že i v nacistickom Nemecku dostal bulharský komunista, podozrivý zo zapálenia Ríšskeho snemu, možnosť obhájiť sa na poriadnom súde. Pospolitosť podľa neho nie. A tajomne dodáva, že členovia hnutia sa volieb zúčastnia, pravdepodobne na kandidátke inej, už existujúcej politickej strany. O krátky čas sa ukáže, že chrbát, po ktorom sa chcú lídri Pospolitosti vyštverať až do parlamentu, im nastaví Slovenská ľudová strana. Niekde tu sa začínajú rodiť argumenty pre najnovší výstrelok štátnej protiextrémistickej politiky, návrhu Generálnej prokuratúry na rozpustenie tejto partaje. Návrhu, ktorý paradoxne neprišiel v roku 2006 či 2007, i keď sa o tom vtedy šuškalo. Generálna prokuratúra navrhuje SĽS rozpustiť dnes. Je jeseň 2009, pomaly eskaluje napätie spôsobené neriešením rómskeho problému a slovenská krajná pravica začína rozpoznávať, že takzvané protesty proti cigánskemu teroru sú skvelou príležitosťou na vlastné spropagovanie sa v očiach verejnosti a získanie bodov pred blížiacimi sa parlamentnými a komunálnymi voľbami. Stovky jej prívržencov obchádzajú rómske osady a miestni obyvatelia, unavení neschopnosťou všetkých minulých vlád, ktoré často zúfalú situáciu v okolí osád ignorovali, im nadšene tlieskajú. Taktika pravicových radikálov a extrémistov sa za uplynulé tri roky výrazne zmenila. A Slovenská ľudová strana v nej už dávno nehrá významnejšiu úlohu.

Človek ustavične počúva, že vraj Brusel je nebezpečné mesto. Nemohol som tomu celkom uveriť a za zlou povesťou som tušil eurokratov. Z ich životných osudov som si vytvoril obraz o type ľudí, ktorých po generácie nosia životom na rukách. Keď takto chránení občania tvoria päť percent v cudzom miliónovom meste a zarábajú trojnásobok toho čo domáci, tak sa cítia ohrození.

Bude výsledkom klimatickej zmeny veľká humanitárna katastrofa, prípadne vojna? Alebo tomu vieme predísť? Zdá sa, že v spoločnosti momentálne prevláda skôr pesimistický názor. Neoprávnene.

Taký je film Cigarety a pesničky dokumentaristu Mareka Šulíka, ktorý vznikol na pôde projektu AfterPhurikane giľa etnomuzikologičky Jany Belišovej. Nielen oni dvaja doň svoje duše vložili, ďalší si tam idú dušu vyspievať či inak vymuzicírovať, niekedy tam duša pomedzi slová uniká z úst v podobe nikotínového obláčika. A divák sedí a nasáva – zrakom, sluchom, dušou.

Dve popredné slovenské médiá sa rozhodli rozšíriť paletu náboženských informácií. Čo ich k tomu viedlo a čo si od toho sľubujú?

Podľa prieskumov chce dnes voliť SaS veľa mladých ľudí, ktorí predtým sympatizovali so Smerom. Do tejto skupiny patrí aj 21-ročný Michal Dragan, pracujúci v reklamnej brandži, ktorého sme objavili vďaka ankete medzi facebookovými fanúšikmi .týždňa.

V biblickej prorockej knihe Izaiáš je napísané: "Spravil som to silou svojej ruky a svojou múdrosťou, lebo som rozumný. Odstránil som hranice národov a ich zásoby som vyplienil, ako mocnár zvrhol som tých, čo sedia na tróne."

O úniku mozgov – čiže o odchádzaní vzdelaných mladých ľudí do zahraničia – sa u nás hovorí často a oprávnene. A hoci je každému jasné, že na budúcnosti tejto krajiny sa to prejaví značne negatívne, pre návrat mladých úspešných vedcov robíme žalostne málo. Niektorí sa však napriek tomu vracajú. Prečo to robia?

"Na pódiu sa nechcem cítiť komfortne. Hrám stále na tých istých gitarách, s ktorými som kedysi začínal. Nič nemám na pódiu zariadené tak, aby som to mal na dosah ruky. Každým koncertom sa stále snažím prekonávať samého seba.