Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Radosti a sklamania

.časopis .umenie

Aký bol rok 2009 v kultúre na Slovensku? Odpoveď veľmi závisí od toho, komu položíte otázku. Keďže celý rok píšeme o kultúre my redaktori a spolupracovníci .týždňa, na najväčšie radosti a sklamania, ktoré im tento rok priniesol, sme sa opýtali ľudí, ktorí do .týždňa bežne nepíšu, no napriek tomu sú nám – názorovo aj ľudsky – blízki.

Takže čo potešilo, prekvapilo či sklamalo rozhlasového dídžeja, fotografa, galeristu, filmového kritika, hiphopového promotéra, opernú kritičku a divadelnú dramatirgičku?
Fotograf Ctibor Bachratý:
Prekvapený som vždy, keď nastane chvíľa spoločného zážitku z niečoho neopakovateľného a krásneho, a to sa stalo na fetivale Pohoda počas prvej noci, keď spieval zbor Royal Choral Society Rachmaninove Nešpory a skupina mladých ľudí vypúšťala thajské lampióny ponad javisko. 
Veľkým zážitkom bolo pre mňa predstavenie Nederlands Dans Theater II v SND, hlavne choreografia Lukáša Timuláka Offfspring.
Potešili ma Mŕtve duše v divadle SkRat, prekvapili ma ochotníci v Trnave s predstavením Blaha Uhlára PONOR, kde ma ku koncu až mrazilo. 
Páčila sa mi aj inscenácia Mariša režiséra Pitínského v SND a úžasná bola Edita Gruberová na otváracom koncerte BHS. 
Sklamalo ma toho tiež dosť, ale tradične o tom nehovorím.

Dídžej a redaktor Rádia FM Daniel Baláž:
Spomínam si na Pohodu, Wilsonic, piate narodky Rádia_FM a na hudobne pestrofarebné parties v Nuspirite či Subclube (napr. s niekdajším členom The Smiths, Mikeom Joyceom). Zopár nádejných taktov od mladých gitarovkárov (a že ich veru pribúda, hoci najmä delením), Hafnerov album, Požoň Sentimentál a spoločný počin tria Burlas/Kladivo/Zagar, úspechy drumandbassákov L Plusa a B-Complexa v zahraničných vydavateľstvách. Príjemné pásma „Kino podľa ...“ v A4. 
Najväčším sklamaním je pre mňa fakt, že hoci slovenský film ožíva, ľudia okolo neho majú dnes filmovú hudbu za všetko iné len nie za originálnu, vzrušujúcu a potenciálne i hrdú a nadčasovú súčasť našich kultúrnych dejín (pričom samotní skladatelia sú v tom vlastne nevinne), takže nie div, že to na systematické prevetrávanie archívov a reedície filmovej hudby Nováka, Zeljenku, Lišku, Andrašovana či Stračinu stále nevyzerá.

Filmový kritik Martin Ciel:
Nuž, čo sa našich teritoriálnych hôr a dolín týka (lebo tu som predsa len väčšiu časť roka), veľmi ma potešilo, že divadlo Skrat aj v roku 2009 stále skratovalo naše trápno-konvenčné vnímanie reality a pomocou akýchsi skvelých civilných metafor o mŕtvych dušiach ostrých ako poľská jazdecká šabľa ukazovalo, o čom svet okolo nás naozaj je.  Radosť mi urobil aj vznik niekoľkých nových slovenských dokumentárnych filmov (Osadné Marka Škopa, Hranica Jara Vojteka, ale je ich viac). Dokázali ukázať také veci,  aké by sme si svojimi nepozornými očami nikdy ani len nevšimli. 
Keďže som závislý od knižiek, o literatúre sa mi píše ťažko, ale vyšiel skutočne veľký román Daniela Heviera, úžasne napísaná kniha Jána Roznera... Samé pozitíva.  A aby som si prihrial i vlastný guláš, tak spomeniem príjemný pocit z toho, že banskobystrické Divadlo na rázcestí a pražské Divadlo na zábradlí inscenovalo sériu textov rôznych slovenských autorov „strednej generácie“, ktorej som, na vlastné prekvapenie, súčasťou. Ale stálo to za to.
Mojím najväčším problémom je inak moje obľúbené SRO. Je toľko dobrej muziky, od Mariána Vargu cez Longital hádam až po Živé kvety, nehovoriac o viacerých mladých džezmenoch a raperoch, a tí ignoranti tam stále púšťajú akúsi Haberu a pod. Zo slovného spojenia „slov. pop. hudba“ sa už stala hnusná nadávka.
Šéfredaktor časopisu Flash Art CZ/SK a galerista SPACE Juraj Čarný:
Rok 2009 vo výtvarnom umení bol pre mňa rokom prekvapení. Prekvapilo ma, že kultúra dokáže prežiť aj napriek kríze, že stále existujú osvietení mecéni aj strategickí sponzori. Ministerstvo kultúry neznížilo rozpočty v grantových programoch. A aukčné domy dokonca vykazujú ďalší nárast rodiaceho sa trhu s umením. 
Primátori viacerých slovenských miest v súťaži o Cultural Capital 2013 síce pochopili, že bez výtvarného umenia nemajú šancu na úspech, rozvoj regiónov však napriek tomu stále ostáva len rukách aktivistov. Tí košickí síce museli opäť hladať nové priestory, ale dobré správy prišli z Banskej Štiavnice, kde Svätopluk Mikita inicioval vznik novej kultúrnej „stanice“. Marek Adamov a jeho Stanica v Žiline tak konečne získavajú „konkurenciu“. 
Prekvapil ma projekt Romana Ondáka pre Benátske Bienále, s ktorého neštandardným výberom síce nikto v odbornej obci nesúhlasil, výsledok bol však presvedčivý. Presvedčivý bol aj Ondákov projekt pre Múzeum moderného umenia v New Yorku, v ktorom doteraz nevystavoval žiadny Slovák.
K dlhodobým sklamaniam výtvarnej obce patria absencia Kunsthalle, o ktorej sa pomaly už nikto neodvažuje ani diskutovať. Výstava SNG OSEMDESIATE, od ktorej sa očakávalo zhodnotenie ďalšej dekády, vyvolala obrovskú vlnu kritiky, horšie je však to, že k reparátu pravdepodobne nikdy nedôjde.
Hiphopový promotér, producent a vydavateľ MIDI:
Keďže sa pohybujem v oblasti hudby, tak najintenzívnejšie vnímam práve túto oblasť kultúry. Na Slovensku pre mňa jeden z najdôležitejších albumov vydali chalani z kapely Moja Reč. Bolo príjemné zistiť, že u nás dokáže niekto vydať 2CD, ktoré neobsahuje vatu, ale jeden dobrý track za druhým. Ich album Dual Shock, kde na jednom CD sú skladby so živou kapelou a na druhom s producentmi, je skvelý. Mam rád, keď niekto pri písaní textov rozmýšľa. Teraz, ku koncu roka, sa ku mne dostal album Blacksummers´Night od speváka menom Maxwell. Mám jeho prvý album, ešte z roku 1996 a vyčítam si, ako som mohol na taký hlas v podstate zabudnúť. Tiež som rád, že som sa dočkal dlhoočakávaného albumu jednej z mojich najobľúbenejších kapiel The Clipse – Til The Casket Drops.
Z filmov sa mi páčil Shrink s Kevinom Spaceym, kde hrá psychológa, ktorý by sám potreboval psychológa. Obľúbil som si aj seriál The Wire z produkcie HBO. Odohráva sa v uliciach Baltimoru a vyznieva dosť reálne, čo si na ňom cením. Napísal ho novinár, ktorý sám pôsobil v tom prostredí.

Operná kritička Michaela Mojžišová:
Potešili ma Dosky pre inscenáciu Opery SND Orfeus a Eurydika. Prvýkrát v histórii ocenenia, kde hlasujú prevažne činoherní kritici, zvíťazila operná inscenácia. Škoda, že mimo výraznejšieho povšimnutia ostala udalosť, ktorá má pre slovenskú kultúru historický význam – banskobystrická Krútňava. Po polstoročí definitívne rehabilitovala morálne a eticky hlboko výpovedné Suchoňovo dielo, brutálne zdeformované komunistickou mocou. Režisér Roman Polák a banskobystrická opera by si za jej skvelú inscenáciu zaslúžili medailu. A keď sme pri Doskách, potešilo ma, že po rokoch sa konečne ušla zaslúžilému finalistovi ocenenia, vynikajúcemu prešovskému hercovi Eugenovi Libezňukovi. K pozitívam končiaceho roka pridávam vzkriesenie Mestského divadla Žilina. Divadlo, o ktorom doposiaľ mimo regiónu takmer nebolo počuť, pod novým vedením razantne vstúpilo do celoslovenského kontextu premysleným umeleckým programom, napĺňaným na vysokej profesionálnej úrovni. Nech im to vydrží aj v ďalšom období.  
Mrzí ma situácia v Slovenskom národnom divadle. Problém je však príliš hlboko, bez koncepčnej zmeny od zriaďovateľa to nepôjde. Čo ma však sklamalo najviac, je prienik profesionálnych nedorozumení do medziľudských vzťahov. Do nového roka divadlu želám, aby z neho do ovzdušia prúdilo menej negatívnych emócií a viac pozitívnej energie.
Dramaturgička Mestského divadla Žilina Zuzana Palenčíková:
Čo ma za minulý rok najviac prekvapilo? 
To, že sa dá v divadle začať úplne odznova. Minulý rok som urobila jedno radikálne rozhodnutie. Rozhodla som sa po piatich rokoch práce v Slovenskom komornom divadle odísť a prijať ponuku dramaturgovať v Mestskom divadle Žilina. Pre mnohých sa zdalo moje rozhodnutie nepochopiteľné. Ja som sa však v martinskom divadle už istý čas cítila stratená. Odišla som v tom najlepšom, po premiére inscenácie A budeme si šepkať. No a v tom žilinskom divadle sa udial malý zázrak – jednoducho povedané, chytilo druhý dych – bez tradície a minulých úspechov, začalo úplne odznova, s novým umeleckým tímom pod vedením Eduarda Kudláča, s novou dramaturgiou orientovanou na súčasné texty (a to vôbec nejde o komerčné tituly) a s mnohými skrytými ľuďmi v zákulisí. Prichádzajú noví diváci, ocenenia, festivaly (veď paradoxne, femme fatal martinského divadla Jana Oľhová dostala svoje prvé Dosky za najlepší ženský herecký výkon sezóny nie za martinskú, ale za žilinskú inscenáciu Mobil). Mám opäť chuť do práce, pretože som medzi ľuďmi, ktorí ma inšpirujú.
Sklamalo ma viac vecí, ale v podstate sa nestalo nič radikálne. Status quo. Stále sa objavujú v médiách nefundované divadelné kritiky, kritici a teatrológovia málo cestujú do divadiel mimo hlavného mesta. Mám pocit, že mnohých ani slovenské divadlo moc nezaujíma. Ešte ma veľmi sklamalo, ako sa niektorí slovenskí dramatici aktuálne vyrovnali s témami k 20. výročiu Nežnej revolúcie (nielen dramatici).  
Čo ma najviac prekvapilo a potešilo zároveň je, samozrejme, ocenenie Dosky 2009 za Objav sezóny, ktoré sme dostali spolu s režisérom Kamilom Žiškom za koncept inscenácie A budeme si šepkať. Pre mňa „Šepkanie“ predstavuje zvláštny divadelný zážitok, ktorý má veľmi osobné presahy. Dokonca som mala pocit, že to, čo robím, má zmysel (no a ja o zmysle svojej práce dosť často pochybujem).
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite