Chcel som písať o tom, čo nie je architektúra, potom mi napadla Biela veľryba a Melville. Mohlo by sa zdať, že kvôli božskej proporcii, ale je to začiatkom knihy. Moje meno je Izmahel, jeden z najkrajších opisov Manhattanu a jeho obyvateľov, ktorý poznám. Túžba suchozemcov po mori, áno, to sedí, vedeli ste, že East River je zátoka, a nie rieka? Správa sa ako more, riadené prílivom a odlivom, odborne sa nazýva prílivová úžina.

Niet nad to, dobre sa porozčuľovať, poriadne a pritom bezpečne sa vytočiť. Zaručeným spôsobom takejto psychohygieny sú vzťahové seriály. Zväčša o pekných mladých ľuďoch, ktorí sa nedokážu vpratať do kože, lebo ak by sa vpratali, nebolo by o čom nakrúcať. A tak sa správajú ako nedospelí, nezrelí blbci, emocionálne dezorientovaní do tej miery, že neváhajú robiť rozhodnutia, o ktorých už vopred vedia, že sú zlé. Vlastne nie, nevedia, veď sú seriálovými postavami, a kto to kedy videl, aby sa ľudia v seriáloch správali tak, ako sa my správame v normálnom svete? Nikto, nikdy.

Na otázku: Ako ste sa po novembri 1989 vyrovnali so svojimi nacionálnymi a internacionálnymi socialistami, ktorí v mene osobného prospechu a zvrhlej ideológie ubližovali ľuďom?, odpovedám za seba: Nevyrovnali! Nevedeli sme si predstaviť, že odsunieme tie masy kolaborantov, mlčiacich a ľahostajných svedkov všetkých tých svinstiev kamsi za plot alebo do kúta. A bolo to vôbec prakticky možné? Veď iba členov Komunistickej strany Československa bolo poldruha milióna. A čo príslušníci Hlinkových gárd, arizátori a všakovakí udavači? A aký mal potom ten váš november 1989 zmysel?, pýtajú sa.

Prešiel som cez zrkadlo. V zime roku sedemdesiatdeväť išiel som sa stretnúť s Elliane, mali sme ísť spolu na obed. Počkali sme na jej kamarátku Irene, keď prišla, požiadala nás, či by sme sa s ňou mohli zastaviť u Jirku, má mu odniesť fotky. Na Hradčanskom námestí Irene zazvonila pri šedej bráne, podotýkam, že vtedy boli všetky brány šedé, všetko bolo šedé, akurát hliadkujúci policajti boli zelení. Z okna na prvom poschodí sa vyklonila hlava, pozdravila Irene a spustila v pletenom košíku na špagáte klúč.

Od Nového roka sa Česko a Slovensko vzdialili najviac od roku 1993. V slovenských médiách sa tomu veľa pozornosti nevenovalo (lepšie povedané takmer žiadna), hoci vplyv na bežný život môže byť časom celkom podstatný. V Českej republike vstúpila do života – po pätnástich rokoch prípravnová „ústava všedného dňa“ čiže občiansky zákonník. Nebude to zrejmé hneď a všade, ale časom áno. Slovenský podnikateľ zistí, že v Česku zrazu platia iné lehoty a že zmluvy sa berú vážnejšie ako doteraz.

Piťo dostal osemnásť rokov. My, čo vieme niečo o krčmovom živote pod výpalníckou čižmou, sme to prijali s tichým zadosťučinením. Veď to nebolo tak dávno, keď nafetovaní Piťovi chlapci ovládali bratislavské podniky a mlátili hostí. Pamätám sa na jedného z nich, výpalníckeho poskoka, ktorého prezývku si už ani neviem vybaviť – (bolo to čosi sladké ako Babyface či Cukríček?), zato jeho prasaciu tváričku a steroidmi napumpované telo neveľkého vzrastu si pamätajú mnohí ešte dnes ako symbol mečiarovskej éry.

V médiách sa krátko po prezidentských voľbách objavila pozoruhodná správa. Vraj Rado Baťo, šéf volebného tímu Andreja Kisku, nebude hovorcom nového prezidenta. Ale tá správa mohla prekvapiť len tých, čo o Baťovi nič nevedia.ň

Tak nám zvolili prezidenta, povedal by Josef Švejk a šiel by to oznámiť pani Müllerovej. Aby aj nie, veď prezident je symbol kolektívnej štátnej identity. Ľudia ako ja už majú tento typ emócie zakrpatený. Ak vynechám tých, ktorí boli dosadení za komunizmu,musel by som napríklad Schusterovi a Gašparovičovi priznať čosi, čo je za hranicou môjho vkusu. Václav Havel to nevytrhne. Čo rozprávajú prezidenti o mne, o nás a o demokracii? Že sa politika naozaj odtrhla od ľudí? Ale veď sme ich slobodne volili, prezidenta dokonca priamo! Alebo že top pozícia láme charaktery? Ale veď potom je úplne jedno, aký bude spôsob nominácie politikov, vždy to dopadne rovnako.

Dlho som bola presvedčená o tom, že Slováci sú hádam ten najodutejší národ na svete. Myslím tým absenciu bezdôvodných pouličných úsmevov, úsmevov v obchode, na úradoch a pri stretnutí s neznámymi. Áno, pokiaľ sa s človekom spoznáte bližšie, zistíte, že nie je zas až taký debil, ale podľa jeho úvodného výstupu s ním nemáte veľmi chuť spoznávať sa. Ľudia u nás sa prosto bezdôvodne neusmievajú. Smejú sa na vtipoch, pri telke alebo keď sa niekto potkne, ale tie malé, milé osobné úsmevy tu skrátka chýbajú. Veď si len spomeňme, koľkokrát sme stáli vo výťahu s neznámymi ľudmi. A čo sa dialo? Kedysi sa kukalo do zeme, dnes sú poruke smartfóny.

Najhoršie na tom, čo ruská moc pácha na Ukrajine je, že to robí s plným mandátom od svojich občanov. Kto nebol v Rusku, neuverí. Kdesi som čítala, že na to, aby ľudstvu úplne vymazali mozog, stačia tri generácie – z deda na vnuka. Po celoplošnom brainstormingu počas troch generácií sa rodí nový človek – vylízanček bez pamäti. V Rusku sa tento experiment podaril. Listujem si svojimi cestovateľskými zápiskami z Ukrajiny a Ruska z roku 2010 a spomínam, ako ma najprv šokovali už len tie obité a predsa všadeprítomné kosáky a kladivá: „Chytili sme včera druhý dych a pred Čeľjabinskom sme neostali.